Buňuel Luis

Vydané 30. 7. 2003 o 0:00 Autor: ROBERT MÍKA, čtk

Luis Buňuel. FOTO – ČTK

Urážal, provokoval, šokoval. Snažil sa rozmotávať vlákna zjavných i skrytých zákutí ľudskej psychiky. Neváhal zdôrazňovať protiklady. Španielsky čarodejník filmového plátna Luis Buňuel, od ktorého úmrtia uplynulo včera 20 rokov, používal britkú iróniu a rozbíjačský sarkazmus vždy proti jedinému (a večnému) nepriateľovi: akémukoľvek druhu autority a konvencie.

V tvorbe i živote Luis Buňuel miloval fantáziu a predstavivosť, náhodu a záhadu, ale hlavne sen, rozkoš zo sna. „Predstavivosť je nevinná, treba jej dať voľný priebeh, hoci by tak bola krvavá a degenerovaná. Predstavivosť je našou hlavnou výsadou, je rovnako nevysvetliteľná ako náhoda, ktorá ju roznecuje.“

Rodák z neveľkej aragonskej osady Calandy rozhodne nepatril medzi suchárov. Miloval napríklad snívanie v baroch – „bar je pre mňa miestom určeným na meditáciu a zamyslenie, bez ktorého je život nemysliteľný. A neodriekal si ani ďalšie radosti: „Je jasné, že nie som alkoholik. Po celý život sa mi však stávalo, že som sa niekde napil, až som spadol na zem,“ napísal vo svojich pamätiach.

Tiež opakovane hovoril o svojej láske k fajčeniu: „Tabak je rozkošou pre všetky zmysly, pre zrak, pre čuch, pre hmat. Keby mi zaviazali oči a vložili do úst zapálenú cigaretu, odmietol by som fajčiť.“

Nikdy neskrýval ani svoje potešenie zo sexu, napriek tomu v závere života bol rád, že v ňom sexuálny inštinkt úplne vyhasol. A to i v sne: „Keby mi niekto ponúkol znovunadobudnutie sexuálnej túžby, povedal by som mu, nie, ďakujem. Nechcem, ale posilni mi pečeň a pľúca, aby som mohol viac fajčiť a piť.“

Hoci pochádzal z nábožensky založenej rodiny a prešiel prísnou výchovou v jezuitskom internáte, nebol veriaci. Slávny je jeho výrok: „Som ateistom, vďaka Bohu.“

Luis Buňuel do sveta filmu vstúpil na vlne surrealizmu koncom dvadsiatych rokov 20. storočia. Dvadsaťminútová snímka Andalúzsky pes (1928), ktorý nakrútil spolu s priateľom, maliarom Salvadorom Dalím a v ktorom je slávny záber rozrezávaného ženského oka, či Zlatý vek z roku 1930 znamenali vo filmovom umení prelom.

Prvý film vyvolal vlnu protestov, druhý, ktorý predložil provokatívny príbeh o láske bojujúcej proti všetkým konvenciám, nadlho zakázali.

Po páde vojenskej diktatúry sa na začiatku tridsiatych rokov vrátil do Španielska, kde s mimoriadnou pôsobivosťou nakrútil dokument Krajina bez chleba, ktorý zachytáva následky hladomoru. V roku 1939 emigroval do USA, po vojne sa natrvalo usadil v Mexiku, kde po pätnástich rokoch začal znovu natáčať.

Vytvoril 20 filmov. V Mexiku nakrútil napríklad Zabudnutie (ocenené na filmovom festivale v Cannes v roku 1951), Nazarin (v Cannes 1956 získal Zvláštnu cenu poroty) či Anjel skazy (1957). Vo filme hrajú neznámi a nevýrazní neherci, nakrúcalo sa v dekoráciách a podmienkach, s ktorými režisér nebol spokojný. Aj tak vzniklo geniálne dielo: vybraná spoločnosť sa po večeri vo veľkom dome odoberie do salónu, z ktorého potom nikto nie je schopný odísť bez toho, aby na to nemal evidentný dôvod. Film má pomalé, chvíľami takmer nudné tempo, aj tak dodnes vyvoláva znepokojenie. Keď sa na filmovom festivale v Cannes premietal v preplnenom malom kine, kde bolo tridsať stupňov a chýbal kyslík, francúzsky režisér Claude Chabrol spomína, že prichádzali ďalší a ďalší diváci a zostávali stáť vo dverách. Mnohí z nich neboli ani po dvoch hodinách po skončení projekcie schopní naplniť svoj úmysel a odísť.

V roku 1961 vytvoril film Viridiana, s ktorým vyhral v Cannes Veľkú cenu. Snímka bola plná provokujúcich symbolov – odhaľuje v nej sociálne kontrasty krajiny so silnou náboženskou tradíciou a španielska cenzúra ho zakázala. Spochybnil v nej tézu o dobrých úmysloch vedúcich k správnym cieľom: tlupa žobrákov, ktorú pozvali do honosného domu, aby ju priviedli k lepšiemu životu i práci, využije prvú príležitosť, aby potvrdila naivnosť takéhoto predsavzatia a usporiada obrovský žúr, ktorý vyvrcholí sexuálnym násilím.

Po variácii na skryté stránky ženskej sexuality v Denníku komornej (1963) sa vrátil k surrealistickým začiatkom groteskným obrazom konzumnej spoločnosti vo filme Nenápadný pôvab buržoázie. Film získal roku 1973 Oscara. Bohatú dráhu Luis Buňuel zakončil šesť rokov pred smrťou ironickým podobenstvom Tajomný predmet túžby.

Milovník zimy, šumenia dažďa či starých schodísk Buňuel zomrel ako osemdesiattriročný v Mexiku 29. júla 1983 na cirhózu pečene spojenú so zlyhaním srdca.

Hlavné správy

Prieskum Polisu: SMK predbehla Most-Híd

Smer by mal podľa prieskumu v parlamente 43 kresiel.

Spoplatnený obsahNa Slovensko príde extrémne sucho. Hrozia aj požiare

Meteorológovia tak skoro ochladenie neočakávajú.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní