be sa poďakoval Alahovi za prevratné víťazstvo moslimských zbraní. Sultán dobyl byzantský Konštantinopol 29. mája 1453 - presne pred 550 rokmi.
Konštantinopol bol už pred posledným tureckým útokom iba tieňom niekdajšej slávy. Moc byzantských cisárov siahala ledva za okraj mesta. Tento tieň však znamenal druhé najdôležitejšie mesto kresťanstva a symbol jeho moci. Trojité hradby mesta boli najmohutnejšie na svete.
Moslimovia sa mesto niekoľkokrát neúspešne snažili dobyť. Ambiciózny mladý sultán útokom na Konštantinopol poriadne riskoval. Úspech by upevnil jeho moc, porážka by ho naopak mohla stáť trón a podľa miestnych zvyklostí aj život.
Mehmed mal však dobrý odhad. Mal najsilnejšiu a najdisciplinovanejšiu armádu sveta, pechotu povestných janičiarov a najlepšie delostrelectvo.
V niekdajšom miliónovom Konštantinopole naopak v tom čase živorilo už iba asi 100-tisíc ľudí. Mesto bolo chudobné, peniaze pomíňalo práve na výpalné pre Turkov.
Posledný byzantský cisár Konštantín XI. bol schopný a statočný muž, nemal však veľa možností. V meste dokázal zhromaždiť 5000 bojaschopných Grékov. Očakávaná pomoc zo západu sa nedostavila. Nezabralo ani cisárovo rozhodnutie, že výmenou za pomoc východnú cirkev opäť podriadi pápežovi.
Do Konštantinopolu dorazilo iba asi 2000 Janovčanov a Benátčanov, ich mestá si totiž ako jediné uvedomovali, že budú po páde Byzancie ďalší na rade. Na zhruba 80-tisíc útočníkov tak pripadla ani nie desatina obrancov.
Predvoj tureckej armády dorazil pred múry mesta 2. apríla 1453. Turci rozostavali svoje obrovské delá. Najväčšie z nich bolo skoro 9 metrov dlhé a sultánovi ho za dobrú úplatu postavil istý majster Urban z Uhorska. Kamenná guľa z tohto monštra vážila skoro 300 kíl a doletela vraj na míľu ďaleko.
Sultán vyzval mesto, aby sa vzdalo. Vyhrážal sa, že ak sa nevzdajú, po dobytí mesto vyrabujú a zotročia si obyvateľstvo. Gréci ponuku odmietli.
Dlho neopravované múry sa začali po bombardovaní na niektorých miestach rozpadať. Proti oslabeným miestam viedli Turci opakované útoky, obrancovia však všetky v krvavých bojoch odrazili.
Po týždňoch neúspešných útokov sa sultán rozhodol k neobyčajnému kroku. Potreboval ovládnuť hlavný prístav mesta, zátoku Zlatého rohu, tú však uzavierala obrovská reťaz. Turci v tme pretiahli na namastených doskách asi 70 lodí asi míľu po súši, potom ich opäť spustili do vody už na byzantskej strane zálivu. Umožnilo im to bezprostredne útočiť na najslabšie hradby na strane prístavu.
Opustené mesto nemalo bez pomoci zvonka priveľa šancí na úspech. Postupne začali dochádzať bojovníci, potraviny, pušný prach aj zbrane. Napriek tomu odmietli aj ďalšie výzvy na kapituláciu a boje pokračovali ešte mesiac.
Na 28. mája nariadil sultán definitívny útok pozdĺž celých hradieb. Vojakom sľúbil obrovskú korisť a tri dni voľného rabovania. Obrancovia nemali šancu obsadiť všetky ohrozené miesta a museli sa stiahnuť za vnútorné hradby. Tu potom vytrvali ešte jeden deň.
Nakoniec sa do čela 12-tisíc vybraných janičiarov postavil sám sultán. Turci objavili malú bočnú bránu, ktorá zostala nestrážená a prvé oddiely vtrhli do mesta.
Keď cisár Konštantín zistil, že je všetko stratené, odmietol utiecť. Zhodil purpurový plášť, odznak svojej hodnosti, a na čele verných sa vrhol do poslednej bitky. Padol ako obyčajný vojak. Turecké vojská mesto podľa sultánovho sľubu tri dni plienili. Tisíce ľudí zomrelo, asi 50-tisíc vzali do otroctva.
Kresťanský svet zažil krutý šok. Nedobytný Konštantinopol, pre Slovanov Carihrad, padol do rúk pohanov. Slabý a rozhádaný Západ si musel uvedomiť, že mu povstal nový nepriateľ, silnejší ako predchádzajúci Húni, Arabi či Mongoli.
Mehmed II., zvaný Dobyvateľ, do svojej smrti v roku 1481 ešte ovládol vtedajšie Srbsko (okrem Belehradu, kde v roku 1456 postup Turkov na sever na niekoľko desaťročí zastavili vojská uhorského vojvodcu Jána Hunyadyho), Albánsko, Bosnu, Valašsko, juh Grécka a Krymský chanát. Jeho loďstvo na dlhý čas ovládalo väčšinu Stredozemného mora.
Konštantinopol premenoval na Istanbul a urobil z neho hlavné mesto ríše. Napriek svojmu východného pôvodu vedome naviazal na dedičstvo byzantskej ríše, skombinované s moslimskou povinnosťou šírenia viery.
Po dobytí Konštantinopolu sa sultáni oficiálne začali považovať za následníkov Rímskej ríše a obnoviteľov jej svetovlády. Kresťanský svet vrátane obyvateľov dnešného Slovenska mal viac ako 200 rokov na to, aby na vlastnej koži zakúsil, čo to znamená.
