La Scala

Vydané 1. 8. 2003 o 0:00 Autor: OLIVER REHÁK

FOTO – ARCHÍV

To, čo dnes chápeme ako operu, sa zrodilo v Taliansku na začiatku šestnásteho storočia. Niet divu, že najslávnejšie operné divadlo sídli v rovnakej krajine. Už od založenia v roku 1778 patria všetky premiérové predstavenia v milánskej La Scale k najsledovanejším svetovým udalostiam a otvorenie sezóny je umelecko-spoločenským rituálom. Od prvej premiéry, ktorou bolo uvedenie Salieriho opery L‘Europa riconosciuta uplynie v nedeľu 225 rokov.

Keď sa turisti ocitnú na milánskom námestí Piazza della Scala, väčšinou neveria tomu, že nenápadná malá budova s neoklasicistickou fasádou je domovom najznámejšej opernej scény na svete. Že sa nenachádzate na obyčajnom mieste, si uvedomíte, keď zaregistrujete čestnú stráž mestskej polície a karabinierov v slávnostných uniformách. A len čo vojdete do obrovského hľadiska v tvare podkovy s kapacitou 3600 divákov a piatimi poschodiami, dýchne na vás najlepšia tradícia opery.

Začalo sa to v 18. storočí, keď v Teatre Regio Ducale slávil úspechy najmä Mozart. Divadlo však v roku 1776 vyhorelo. Miestna šľachta sa rozhodla postaviť divadlo nové a touto myšlienkou nadchla aj cisárovnú Máriu Teréziu, ktorá projekt podporila veľkorysou sumou.

Už od začiatku bola La Scala nielen významným umeleckým, ale aj spoločenským a politickým centrom. V časoch boja za nezávislosť boli všetky lóže vybavené zaťahovacími závesmi, za ktorými vplyvní a bohatí Milánčania okrem počúvania hudby hodovali, hrali karty, uzatvárali svadby a obchody, vášnivo diskutovali o politike, alebo sa oddávali milostným hrám. Stále však išlo predovšetkým o hudbu. Keď v La Scale spieval Peter Dvorský, spomínal po rokoch, ako ho po zhasnutí svetla fascinovalo, že v lóžach sa zapálili malé lampičky a diváci sa pohrúžili do „kontroly“ predstavenia podľa partitúry.

Stať sa miláčikom domáceho publika, rozmaznaného svetovými špičkami, je pre interpretov jedna z najväčších výziev. Až do roku 1972 bolo nemysliteľné, aby sa v hlavnej úlohe objavil niekto, kto nebol talianskeho pôvodu. Dvestoročné embargo ukončila až Američanka Lou Ann Weyckoffová vo Verdiho Maškarnom bále.

Otvorenie sezóny patrí k najsledovanejším udalostiam svetového šoubiznisu. V súčasnosti sa rituálny obrad odohráva 7. decembra, na sviatok svätého Ambrózia. Ulice okolo divadla sa uzavrú a pred historickou budovou sa tlačia tisícky ľudí, ktorí túžia vidieť umeleckú a spoločenskú smotánku z celého sveta. O lístku na galapredstavenie sa väčšine smrteľníkov môže len zdať – cena dosahuje v prepočte viac než 50-tisíc korún. Sezóna trvá do júla a nadväzuje na ňu obdobie letných koncertov.

Slávna minulosť je v La Scale snáď všade. Len Verdiho relikvií tu opatrujú toľko, že máte pocit, akoby tu najznámejší a Talianmi najmilovanejší operný skladateľ dlhé roky býval. Trojica jeho slávnych diel Nabucco, Othello a Falstaff (1893) mala svetovú premiéru práve v Miláne. Dnes jedna z najbližších ulíc nesie Verdiho meno. Domáci ju familiárne volajú Via San Giuseppe.

V La Scale boli prvýkrát uvedené aj mnohé ďalšie významné diela ako napríklad Mephistoteles alebo Madame Butterfly. Druhým svätcom okrem Verdiho tu však nie je skladateľ, ale dirigent. Arturo Toscanini, ktorý viedol opernú scénu La Scaly niekoľko desaťročí, sa totiž najviac pričinil o špičkovú úroveň scény. Jeho koncert v roku 1946, ktorý oddirigoval po návrate z amerického exilu pri príležitosti znovuotvorenia budovy, patrí medzi najlegendárnejšie udalosti hudobného života v 20. storočí. Po Toscaninim orchester viedli ďalšie osobnosti ako napríklad Herbert von Karajan, Claudio Abbado či Leonard Bernstein. Dnes stojí na jeho čele Ricardo Muti.

O zásadnom význame divadla svedčí, že jeho povojnová prestavba bola čiastočne financovaná futbalovými fanúšikmi. K vstupnému na zápasy milánskych mužstiev vtedy automaticky prirátavali prirážku na obnovu opery. Takmer nikto nereptal, pretože opera a futbal sú pre Talianov rovnaké božstvá.

Francúzsky spisovateľ Stendhal po návšteve La Scaly v roku 1916 napísal: „Nič väčšie, nádhernejšie, dojemnejšie a modernejšie som si ani nedokázal predstaviť. Jedinou nevýhodou je, že sa mi už v žiadnej inej opere nebude páčiť.“

Hlavné správy

Spoplatnený obsahSpievajúci dom týral operou celú ulicu

Je to najabsurdnejší susedský spor, ktorý sa na Slovensku odohral. V Štúrove žena štrnásť rokov púšťala od rána do večera nahlas operné árie

Spoplatnený obsahUgandský Tarantino vraždí pre zábavu. Film je život

Afrika má Chucka Norrisa a točí filmy, ako nik iný.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní