ĽUDIA A UDALOSTI
Grimm Jacob

Vydané 19. 9. 2003 o 0:00 Autor: MARIÁN MAJER

FOTO – ARCHÍV

Kto by nepoznal rozprávky o Snehulienke, Šípkovej Ruženke či Jankovi a Marienke? Hoci sa objavujú v nespočetných podobách, tá najpôvodnejšia pochádzala od Grimmovcov. Od bratov, ktorých príbehy založené na ľudovej tradícii dodnes rozdávajú radosť na celom svete. Prisvojili si ich dokonca aj nacisti, ktorí považovali príbeh O Červenej Karkulke za jeden zo symbolov nemeckého ľudu, pretože v ich interpretácii ju poľovník zachránil pred zlým židovským vlkom. Po druhej svetovej vojne preto spojenci ich rozprávky načas zakázali. Napriek tomu si cestu k čitateľom opäť našli. To však už bolo dávno po smrti oboch bratov. Starší, Jacob, zomrel 20. septembra 1863, presne pred 140 rokmi.

Jacob Grimm sa narodil v roku 1785 v Hanau v Hessensku. Keď mal jedenásť, zomrel mu otec, právnik na mestskom úrade. Všetko zostalo na matke Dorothe. Matka aj vďaka finančnej pomoci svojej sestry poslala Jacoba a jeho o rok mladšieho brata Wilhelma na lýceum do Kaselu. Jacob sa neskôr vydal po otcových stopách – odišiel do Marburgu, kde vyštudoval právo. Do Kaselu sa však opäť vrátil. Takmer trinásť rokov tam pracoval v miestnej knižnici. Spolupracovníkom mu bol Wilhelm.

V Kaseli vydali súrodenci svoju prvú publikáciu. Išlo o tri zväzky ľudových príbehov, ktorými chceli dokázať, že i Nemci majú kultúru, ktorá im, podobne ako iným národom, dáva právo na proces zjednotenia. Príbehmi ich zásobovalo až 40 ľudí. Jednou z najvýznamnejších rozpávačiek bola Maria Hassenpflugová, priateľka ich sestry.

V roku 1830 sa bratia presťahovali do Göttingenu. Pracovali na pôde miestnej univerzity, no potom, ako sa zapojili do protestu proti zrušeniu hanoverskej ústavy kráľom Ernestom Augustom, akademickú pôdu museli opustiť.

Na novú ponuku však nečakali dlho. Prišla z Berlína od pruského kráľa Friedricha Wilhelma IV., ktorý im v hlavnom meste ponúkol univerzitné miesto. Univerzita im tiež poskytla dostatok priestoru, aby mohli pracovať na Nemeckom výkladovom slovníku. Jeho prvý zväzok vyšiel v roku 1854, posledný až viac ako sto rokov po ich smrti.

Práve v Berlíne sa naplno prejavila rozdielnosť oboch rozprávkarov. Jacob sa pri práci na slovníku ukázal ako filologicky a vedecky veľmi zdatný. Ukázalo sa to aj neskôr – bol to práve on, kto dával príbehom, vymysleným, prípadne dotvoreným Wilhelmom, konečnú podobu. Jacoba však predovšetkým fascinoval nemecký jazyk. Skúmal jeho výslovnosť a vytváral zásady modernej gramatiky. Výraznou mierou tiež prispel k objasneniu podobností a rozdielov s latinčinou, gréčtinou i sánskrtom. Okrem toho vydal kompiláciu nemeckých legiend, ako aj knihu o mytológii. Na rozdiel od brata prejavoval aj politické ambície. V roku 1848 ho zvolili do práve vznikajúceho nemeckého parlamentu.

Na rozprávkových knihách však vždy pracovali spolu. Aj potom, ako sa Wilhelm oženil (Jacob ostal do smrti slobodný). Spolu vytvorili, hoci to vtedy netušili, nový odbor – folkloristiku. Ich prvotným zámerom však nebolo potešiť širokú skupinu čitateľov. Príbehy, ktoré vyšli prvý raz knižne v rokoch 1812 – 1815 v dvoch zväzkoch, chceli zachovať predovšetkým ako súčasť literárneho a kultúrneho dedičstva nemeckého národa. Až po ich smrti k nim vydavatelia pridali pestrofarebné ilustrácie a zaviazali do pekných kožených väzieb. Ich zbierka obsahuje 239 príbehov.

Hoci neboli prví, čo rozprávali ľudové príbehy, až oni ich začali písať ľahkým, zrozumiteľným a veľmi príťažlivým štýlom. Využívali pritom presvedčenie, že nimi písané rozprávky by mali mať čo najviac spoločného s príbehmi, ktoré sa dovtedy odovzdávali len ústne. Znamenalo to tiež, že sa do nich často prešmyklo mnoho veľmi krutých detailov, ktoré museli neraz korigovať. Preto už dnes napríklad na konci rozprávky o Snehulienke netancuje zlá kráľovná v rozžeravených topánkach. No i tak sú dodnes obľúbené a nielen medzi deťmi. Rozprávky môžu pomôcť aj dospelým, pretože okrem nadprirodzených a vymyslených javov sa v nich píše o morálnych hodnotách a spravodlivosti.

Hlavné správy

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní