ĽUDIA A UDALOSTI
Piaf Edith

Vydané 10. 10. 2003 o 0:00 Autor: ANDREA PUKOVÁ

Edith Piaf FOTO – ARCHÍV

Životopis najslávnejšej francúzskej šansoniérky vyzerá, ako keby ho niekto opísal z niektorej jej piesní. Narodila sa roku 1915 ako Edith Giovanna Gassionová v štvrti Belleville pred domom číslo 72 na zemi, na peleríne policajta. Narodila sa pouličnej a krčmovej speváčke Line Marsovej a akrobatovi Louisovi Gassionovi. Drobná žena, nie krásna. „S tým klenutým čelom a plochým hrudníkom vyzeráš ako lyžička,“ vyhlásil o nej Jean Cocteau. Výrečná, energická, so žiarivými očami. Milovala riziko, klamala a sľubovala, podvádzala a bola podvádzaná, míňala a rozdávala. Musela ako uragán vyspievať svoje dojemné, boľavé šansóny. Bez vzorovo zlého a špinavého života by totiž nikdy nebola geniálna a legendárna Edith Piaf. Zomrela štyridsaťosemročná. Bolo to 11. októbra 1963, pred štyridsiatimi rokmi.

Po narodení u matky pobudla dva mesiace, do dvoch rokov bola u babičky, kde sa namiesto vody pilo červené víno, do siedmich v Bernay, kde sa o ňu v salóne otcovej tety starali prostitútky, ktoré uzdravili jej slepé oči a šili pre ňu handrové bábiky. Boli to jej najkrajšie roky. Ako deväťročná s klobúkom v ruke obchádzala náhodných chodcov a vyberala otcovi na absint, keď mala pätnásť, osamostatnila sa. Motala sa po parížskych uliciach a zarábala si spevom na víno, jedlo a nájomné v lacnom hoteli. V sedemnástich porodila murárovi Louisovi Dupontovi dcéru Marcelu. K spievaniu na ulici pribudli vystúpenia v čudných podnikoch.

V ulici Troyon vstúpil do jej života Louis Leplée s ponukou do kabaretu Gernys, kde sa z nej stala La mome Piaf – kuriozita, atrakcia podniku. „Ako Gassionová dieru do sveta neurobíš. Ale myslím, že som na to prišiel – La mome Piaf, Žabec – Vrabec.“ Lepléeho zavraždili, zomiera jej dcéra a začne ju prenasledovať svet, v ktorom žila: vojaci cudzineckej légie, pasáci, zlodeji, spodina. „Nikto nevedel mať takú radosť zo života a pritom sa tak fyzicky ničiť,“ vravel Charles Aznavour.

Edithiným impresáriom a milencom sa stal Raymond Asso. Naučil divošku z ulice jesť príborom, obliekať sa, vystupovať v spoločnosti a predovšetkým ju presadil do najmódnejšieho varieté vtedajšieho Paríža – A. B. C. Práve tam mala roku 1936 prvý galakoncert. Prišli úspechy, milióny, cestovanie.

Románik s Assom Edith nevydržal, ako napokon nijaký jej iný vzťah. Náručím jej prešlo mnoho slávnych mužov, ale aj bezmenných vojakov, legionárov, kamarátov. Od prvých milencov sa učila, z ďalších už sama vyrábala hviezdy – z Yvesa Montanda, napríklad. „Nedokázala zaspať, kým vedľa seba v posteli necítila mužskú nohu,“ spomínala Simone Bertautová, Edithina nevlastná sestra.

Druhá svetová vojna a nemecká okupácia neznamenali prerušenie kariéry. Musela len opatrne prešľapovať. Spievala v nemeckých zajateckých táboroch, s nemeckými veliteľmi si pripíjala na ich víťazstvá. A potom si vyžiadala spoločnú fotografiu. Najskôr s nimi, potom so zajatými Francúzmi. Fotografie sa v odboji zväčšujú a vyrábajú sa z nich falošné dokumenty. Tie potom prevážala skryté medzi šminkami a poskytovala tak novú identitu zajatcom zo západného frontu.

V roku 1947 prichádza prvé z mnohých turné po USA a začína sa odvíjať jej najslávnejší ľúbostný román. S majstrom sveta v boxe Marcelom Cerdanom pritom prežila iba dva roky a jeho smrť si nikdy neprestala vyčítať. To ona ho prinútila, aby nasadol do lietadla a uháňal za ňou do Ameriky. Lietadlo sa pri Azorských ostrovoch zrútilo. „Marcel jediný dokázal rozohnať zlovestných anjelov okolo mňa,“ tvrdila.

Putovala od úspechu k úspechu a od milenca k milencovi, šansóny spievala anglickej princeznej Alžbete, hrala v muzikáli Malá Lili, spievala v Olympii. Mala autohaváriu, k alkoholu sa pridalo morfium, pokúsila sa o samovraždu. V roku 1952 sa vydala za Jacqua Pillsa, potom prežila štvorročný čierny sen, keď sa pohybovala medzi liečebňami a zájazdmi. Vzťahy s Georgeom Moustakim, Douglasom Daviesom, Charlesom Dumondom sprevádzajú ďalšie autonehody, liečenia, operácie.

„Zdvihla sa opona a na scéne stála drobná čierna postavička s tvárou opuchnutou od antibiotík. Bábka, ktorej sa snažili dať podobu Edith Piaf. Bolo to tragické a groteskné. Zdala sa krôčik od smrti a nesmierne vzrušená,“ spomína na rok 1960 jej sestra. „Nič neľutujem,“ kričala Edith do hľadiska jeden z najslávnejších šansónov.

Druhýkrát sa vydala roku 1963 za Théa Sarapa. Bol to jej posledný, o dvadsať rokov mladší milenec, ktorý jej do nemocnice namiesto kvetín priniesol bábiku, takú, akú robili jej tety z Bernay. „Keď umriem, bude to vzrušujúce. Na pohreb mi pôjde množstvo ľudí.“ Bolo to presne tak.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahPrečo sa na verdikt v nástenkovom tendri čakalo desať rokov?

Prípad stále nie je na konci. Odvolanie exministrov bude riešiť Najvyšší súd, ktorý naťahuje aj kauzu tunelovania nebankovky, za ktorou je Jozef Majský.

Spoplatnený obsahJanušek je len Ficov figový list

Nemožno sa ubrániť pocitu, že ide o ukážkový prípad selektívnej spravodlivosti.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní