V histórii ľudstva sa dajú nájsť len tri ozajstné veľké vynálezy: oheň, bicykel a (napodiv) časopis Playboy, hovorí jeho zakladateľ Hugh Hefner a rozšafne dodáva: „Pred Playboyom vlastne ľudia vôbec nemali sexuálny život, ten sme vynašli až my." Podľa teórie dnes 77-ročného Hefnera si ľudstvo užíva pravý sex len polstoročie. Včera uplynulo 50 rokov, čo ešte bez slávnej siluety ušatého zajačika s motýľom, vyšiel prvý Playboy. Premiérové vydanie preslávila zmyselná Marilyn Monroe na titulnej strane a ešte viac jej „hanbaté" fotky vnútri.
Prvý Playboy nemal číslo, pretože 27-ročný Hugh Hefner o úspechu svojho revolučného nápadu - magazínu pre pánov - pochyboval. Časopisu sa však predalo 54 175 kusov a osemtisíc dolárov, ktoré si vtedy Hugh požičal, sa ukázalo ako dobrá investícia do podniku, z ktorého je teraz mediálne impérium Playboy Enterprises.
Slávny zajačik - najznámejšie logo na svete po Coca-cole, i prvá playmate - dievča mesiaca (Margie Harrisonová), sa objavila až v januári 1954.
Na vývoji fotografií playmates je možné sledovať postupnú premenu pohľadu na ľudskú sexualitu. V 50. rokoch boli akty veľmi umiernené a krásky často polozahalené a napodiv sa dá povedať, že známe veľké rozkladacie fotografie dievčat mesiaca boli v roku 1957 omnoho cudnejšie než tie v ročníku 1954.
Snímky v časopise Playboy nikdy neboli vulgárne a príliš popisné - obnažené ženské lono sa tam začalo objavovať až začiatkom 70. rokov.
Časopis životného štýlu sa snažil a snaží servírovať pikantnú zábavu, ale s humorom a eleganciou. V dnešných novinových stánkoch možno preto pôsobí ako trochu konzervatívny príbuzný mladších nasledovníkov.
Možno však pochybovať o slovách dcéry zakladateľa a súčasnej riaditeľky spoločnosti Christie Hefnerovej, že „Playboy je svojím obsahom blízky časopisom typu Time alebo Life". Tvrdé porno, bulvárnosť a hrubosť svojich konkurentov na trhu však nahrádza eleganciou a vysokou úrovňou fotografií a predtým vo väčšej miere i kvalitnými textami.
Playboy už od svojich začiatkov dával priestor článkom z pier slávnych spisovateľov minulosti i súčasnosti. Prvého Playboya obzvláštnila Doyleova poviedka so Sherlockom Holmesom, v roku 1954 na stránkach časopisu zase Ray Bradbury na pokračovanie publikoval svojich 451 stupňov Fahrenheita. Prvé interview poskytol Alexovi Haleymu v septembri 1962 džezman Miles Davis.
Prehľad autorov, ktorí v časopise do polovice 70. rokov publikovali, pripomína antológiu anglosaskej literatúry druhej polovice 20. storočia: poviedkami prispeli okrem iného Jack Kerouac, Arthur C. Clarke, William Saroyan, Ernest Hemingway či Kingsley Amis. Táto tradícia počas 80. a hlavne v 90. rokoch pomaly upadala.
Na stránkach Playboya sa síce ešte občas objaví niektoré slávne meno (Stephen King alebo Michael Crichton), čím ďalej tým viac priestoru dostávajú vnady krásnych dievčat a „hviezdičky" rôzneho druhu.
Kľúčovou súčasťou obsahu sú dnes okrem fotografií hlavne rozhovory a profily. Časopis vyspovedal napríklad speváčku Whitney Houstonovú, návrhára Giorgia Armaniho či režiséra Quentina Tarantina. Slovo dostal aj ruský nacionalista a škandalista Vladimir Žirinovskij alebo zakladateľ internetového obchodu Amazon Jeff Bezos.
Playboy sa vo svete vníma ako v podstate neškodná, ľahko pikantná pánska zábava, ktorú nenávidia len komunistické a fundamentalistické režimy. Veď za totality bývalo rizikovou zábavou pašovať do krajiny jediný známy „západniarsky časopis s nahotinkami".
Paradoxne takmer „seriózny" imidž tlačenému Playboyu teraz skôr škodí, než pomáha a je príčinou jeho finančných starostí. Pravda je taká, že spoločnosť Playboy Enterprises zarába na prevádzke internetových stránok i televíznych kanálov vysielajúcich tvrdé porno a zisky spätne zrážajú straty legendárneho časopisu.
Autor: PAVEL POKORNÝ,PAVOL LUKÁŠ, čtk
