Prvá svetová vojna zmenila chod dejín a idylické predstavy o svete panujúce v 19. storočí. Priniesla asi 10 miliónov mŕtvych a 20 miliónov zranených, zničené krajiny a biliónové škody - a nič sa nevyriešilo. Preto sa víťazi nádejali, že odpoveď do budúcnosti dá mierová konferencia. Začala sa v Paríži 18. januára 1919 - pred 85 rokmi.
Krajiny boli rozdelené do skupín. Hlavné mocnosti s obecnými záujmami tvorili Francúzsko, USA, Veľká Británia, Taliansko a Japonsko a tie sa zúčastňovali na všetkých schôdzach a konferenciách. Druhú skupinu tvorili menšie bojujúce krajiny, medzi nimi aj mladé Československo. Poslednou skupinou boli štáty, ktoré síce nebojovali, ale prerušili styky s Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Tureckom.
Rozhodujúcim orgánom konferencie sa stala Najvyššia rada 5 veľmocí. Tvorili ju šéfovia vlád a ministri zahraničia. Oficiálne orgány síce formálne rozhodovali, ale za všetkými stálo mocné zákulisie. Rokovalo sa na neverejných zasadnutiach, na stretnutiach v kuloároch a polooficiálnych schôdzkach.
Porazené Nemecko na konferenciu neprizvali. Za už neexistujúce Rakúsko-Uhorsko rokovali nástupnícke štáty, ale len tie, ktoré pomáhali Dohode. Sovietske Rusko konferenciu ignorovalo a vlastne ho nikto ani nevolal. Rokovania trvali nepretržite až do roku 1923, keď boli doriešené všetky územné problémy.
Hlavné slovo mali mať USA, hoci prvá svetová vojna nebola ich vojnou. Spočiatku dodržiavali neutralitu, a až keď Nemci začali potápať ich obchodné lode, zmenili postoj. Na čele Spojených štátov vtedy stál prezident Woodrow Wilson, ktorého vzťah k vojne bol výrazne negatívny. 8. januára 1918 v Kongrese vyhlásil 14 bodov, ktoré mali definovať povojnové ciele spojencov. Amerika ich neskôr predložila ako základ na rokovanie konferencie.
Zhrnúť sa dali takto: USA nemajú pre seba žiadne požiadavky. O mieri sa má rokovať verejne bez tajných dodatkov k zmluvám. Moria budú odteraz patriť všetkým. Zbrojenie sa obmedzí, hospodárske bariéry znížia a otázka kolónií sa bude riešiť spravodlivo. Cynici v USA tvrdili, že Wilson sa správa ako Mojžiš a rozdiely sú len v tom, že dosky, ktoré ten priniesol z hory, mali len desať bodov a Mojžiš nemal okuliare.
Umiernenosť a vznešenosť myšlienok obsiahnutých v 14 bodoch však mali na svet veľký vplyv. Aj v Nemecku sa beznádej z porážky menila na nádej, že povojnové usporiadanie bude spravodlivé. Arabský svet zas dúfal, že Veľká Británia si osvojí Wilsonove princípy a bude rokovať o práve na sebaurčenie. Turci s tým vedomím podpisovali prímerie 26. októbra 1918, keď im generál Wignat sľúbil: „Vláda jeho veličenstva je rozhodnutá stáť pri arabskom ľude, v ktorom zákon nahradí nespravodlivosť."
11. februára v Kongrese prezident k bodom dodal: „Nesmú byť žiadne anexie, žiadne kontribúcie, žiadne ničenie za trest. Každé územné vyrovnanie v súvislosti s touto vojnou sa musí diať v záujme a na prospech dotknutého obyvateľstva a nie iba ako časť úprav alebo kompromisov, resp. nárokov medzi súperiacimi štátmi. Sebaurčenie nie je fráza."
Čo ostalo z pôvodných Wilsonových 14 bodov? Po prvé - Wilson bol na konferenciu zle pripravený. Zákulisný svet diplomacie bol americkému prezidentovi cudzí, majstrami v nej boli Francúzi a Briti. Wilsona spojenci podceňovali a trúfali si ho zavádzať.
Spojené štáty ako obchodná veľmoc síce na vojne zarobili, ale ideály liberalizmu sa im v Európe nepodarilo presadiť. Starý kontinent bol príliš rozhádaný a sebecký, aby sa okrem slovných ubezpečení vzdal toho, čo mu vojna priniesla - oslabené Nemecko, nové územia a bohatstvo pre víťazné veľmoci. Spoločnosť národov - Wilsonovo dielo a sen - síce vznikla, ale čas ukázal, aká bezzubá je táto ťažkopádna diskusná platforma.
Omyly mierovej konferencie boli rozsiahle. Prvým bolo vynechanie porazených štátov. Druhým, že demokratické princípy ostali len na papieri. Treťou veľkou a neodpustiteľnou chybou bolo, že víťazi podcenili komunistickú hrozbu a nezlikvidovali ju už v zárodku. Komunizmus v Rusku síce vytrvalo ignorovali, ale to mu len prospelo.
Najväčším omylom víťazov bolo, že Nemecko zahnali do kúta a snažili sa ho úplne ošklbať. Tak vytvorili živnú pôdu pre nemecký nacizmus, ktorý vychádzal z tézy, že Nemecko nebolo nikdy porazené, ale predané zradnými politikmi a že musí povstať a tvrdo sa pomstiť svetu, ktorý ho ponížil.
Štrnásť bodov napriek tomu ukázalo čosi, na čo dovtedajší svet vôbec nemal. Potrebu riešiť problémy inými cestami, než nezmyselnými vojnami. Amerika sa síce vrátila k izolacionizmu, ale dejiny ukázali, že problémy Európy a sveta sú aj jej problémami.
