Lenin Vladimír Iljič

Vydané 21. 1. 2004 o 0:00 Autor: PETRA PROCHÁZKOVÁ, agentúra Epicentrum pre SME

FOTO - ARCHÍV



„Je mrazivý zimný večer. Vladimír Iľjič sa prechádza po Moskve a stretne malé dievčatko. Dievčatko žalostne plače. „Prečo plačeš, dievčatko?" spýta sa Iľjič. „Mamička mi dala kopejku na chlebík a ja som ju stratila." Iľjičovi sa dievčatka uľútostilo, dal jej kopejku, ale ona ďalej žalostne vzlyká. „Čo stále plačeš, dievčatko?" opýtal sa Iľjič. „Keby som nestratila tú prvú kopejku, mala by som teraz dve." I sprotivila sa Iľjičovi buržoázna podstata dievčatka. Vzal jej kopejku, a keď sa už nahneval, tak jej vzal i kabátik, topánočky, čiapočku a odrezal jej hlavičku." Ak je niečo z dedičstva veľkého vodcu svetového proletariátu skutočne živé aj 80 rokov po jeho smrti, sú to vtipy. Vladimir Iľjič Lenin zomrel 21. januára 1924, o 6. hodine a 50. minúte.

V dome neďaleko Moskvy, kde Lenin skonal, je všetko uchované tak ako pred 80 rokmi. Hodiny majú nastavené ručičky na „tragický" čas, hojdacie kreslo a šatka pôsobí, ako keby sa to stalo včera. Keď zastavíte na obrovskom parkovisku, vybehnú z múzea dámy v strednom veku a štebocú po anglicky, francúzsky, arabsky, čínsky i hebrejsky. Bijú sa o zákazníka a so slzami v očiach spomínajú: „Kedysi ľudia čakali hodiny, aby sa dotkli zábradlia, o ktoré sa opieral. A teraz? Nech už sa o ňom hovorí, čo chce, bol veľkou osobnosťou. Môžete platiť za vstup i v dolároch, ak nemáte ruble."

Na začiatku 90. rokov sa vášnivo búrali mýty o skvelej komunistickej idyle i pomníky ich nositeľov. Osobnosti ako Stalin, Dzeržinskij či Berija boli jednoznačne zaradené do kategórie tyranov s rukami po lakte v krvi.

S Leninom sa veci majú trochu inak. Na Červenom námestí stále stojí Múzeum V. I. Lenina. Ľudom prezývaný „Voskovec" dosiaľ spočíva vo vnútri. Spor, či má byť telo pochované, alebo opatrované vo vedeckom ústave ako preparát, trvá viac než desať rokov. Vo výročných dňoch sa k mauzóleu už neťahajú zástupy ľudí s červenými karafiátmi v rukách. Chodia sem desiatky obdivovateľov Lenina - a beda, ak by ich chcel niekto presviedčať, že mŕtvoly na námestie nepatria. Čudnú procesiu by bolo možné považovať za atrakciu - ak by v posledných voľbách za komunistov nevhodilo do urien hlas viac než 20 miliónov ľudí.

Zo štátnej kasy idú na udržanie tela nemalé peniaze. Naposledy ho kúpali v špeciálnom roztoku a prezliekali pred Novým rokom.

Sochy Lenina sú stále rozosiate po celej krajine. Leningrad sa stal síce Sankt Peterburgom, ale oblasť sa stále volá Leningradská. Meno Lenin nesú elektrárne, parky i športové areály. V roku 2000 si podľa Ruského centra pre výskum verejnej mienky 20 percent Rusov myslelo, že „Lenin ukázal krajine cestu k pokroku a spravodlivosti." Len 18 percent sa domnievalo, že „Lenin bol pôvodcom mnohých tragédií." A najväčšia časť ruskej spoločnosti, 40 percent, zastáva tento názor: „Pamiatka o Leninovi musí byť uchovaná v histórii, i keď jeho cestou nie je potrebné sa v budúcnosti vydávať."

S jednoznačným názorom, ktorý presadzuje známy ochranca ľudských práv Sergej Kovaljov, keď tvrdí, že Lenin bol „morálnym invalidom," súhlasí menej než 50 percent Rusov. Objektívne hodnotenie Iľjiča ako fanatika so štábnou disciplínou a obrovskou vôľou, neľútostného, krutého, ale navonok skromne vystupujúceho muža, sa mnohým Rusom nepáči. Keď v prvej polovici 90. rokov vyšla asi najobsiahlejšia štúdia o Leninovi od historika Dmitrija Volkogonova, ktorý popisuje Iľjiča ako „duchovného otca červeného teroru," reakcia verejnosti bola rozpačitá.

Lenina ako neľútostného samoľúbeho tyrana, masového vraha, egoistu s túžbou po moci sa nedarí zaradiť ani do učebníc. Leninizmus je kritizovaný s omnoho väčším dôrazom, než „talentovaný a geniálny" otec tejto ideológie. Autor obludného systému „vojnového komunizmu", čistiek i represií je neustále ospravedlňovaný. Sergej Jesin v knihe „Smrť titana," ktorá vyšla v roku 2002 píše: „Teraz odmietame jeho genialitu, ale naši potomkovia ju ocenia." Represia a vysídľovanie celých národov sa spájajú predovšetkým s menami Berija a Stalin. Niekedy sa však zabúda, že práve Lenin vytvoril prvý obávaný orgán - Celoruské zvláštne komisie pre boj s kontrarevolúciou a sabotážami - ktorý bol de facto organizovaným popraviskom.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahNa náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

Spoplatnený obsahDanko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.

Srebrenica stále pripomína, že Európa nemusí byť imúnna

Mladič sa pred spravodlivosťou nakoniec neschoval.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní