ej pol storočia politických represií je dôkladne preštudovaných a plne k dispozícii len 2,25 percenta archívu. Napriek týmto medzerám je viac než isté, že Portugalci prežili v roku 1974 revolúciu ojedinelú.
Revolúcia klinčekov z roku 1974 je pútavým príbehom vzdoru základných výkonných zložiek diktatúry voči jej najvyšším predstaviteľom: symbolom odporu proti štátu, ktorý sa v posledných kŕčoch existencie zanovito bránil pravde o svojom zlyhaní. Presne táto skutočnosť vyplynula totiž z analýzy stavu portugalskej spoločnosti, ktorú roku 1973 opísal vo svojej knihe Portugalsko a jeho budúcnosť António de Spínola.
Portugalsko bolo v tom čase diktatúrou, ktorá v krajine platila od roku 1926 - ako výsledok vojenského prevratu. Pôvodným cieľom vtedajších pučistov bolo zabrániť hroziacemu chaosu v politicky nestabilnej republike. Neistú mladú demokraciu nahradila stabilná, ale strnulá diktatúra. Jej zosobnením a symbolom sa od roku 1932 stal bývalý profesor ekonómie a diktátor na doživotie António Salazar. Ústava platná počas jeho vlády zaviedla v Portugalsku princípy fašistického štátu, ktorý sa v praxi opieral o dva základné mocenské piliere: vládu jednej politickej strany a tajnú políciu.
Portugalsko bolo krajinou s trhovým hospodárstvom, ktoré mohlo stavať na ziskoch svojich zámorských kolónií. Salazar sa však - na rozdiel od čílskeho diktátora Pinocheta - odmietol zavčasu vzdať moci a zabránil tak návratu k demokracii. Keď v roku 1970 zomrel, zanechal svojim nástupcom nevďačné dedičstvo: búriace sa kolónie, zaostalú ekonomiku bez rozvinutého priemyslu, obyvateľstvo bez dostatočného vzdelania a medzinárodnú izoláciu.
Odpor voči režimu narastal s pokračujúcim osamotením a ekonomickým úpadkom krajiny v dôsledku koloniálnych vojen. A to nielen medzi stúpencami ľavice či politického disentu. Autor spomínanej knihy Portugalsko a jeho budúcnosť Antónia de Spínola bol generálom portugalskej armády. Jeho publikácia sa stala hlavným katalyzátorom opätovného vstupu ozbrojených síl do politiky.
Novo vzniknuté "politické hnutie" dôstojníkov - MFA - sa na radikálny zákrok proti vláde premiéra Caetana odhodlalo na sneme v Cascais: 5. marca 1974 schválilo 204 portugalských dôstojníkov detailný plán prevzatia moci s cieľom nastoliť v krajine demokratický systém. Caetanova vláda už nestačila zareagovať: hnutie MFA uskutočnilo svoj plán skôr, ako sa lisabonský režim odhodlal na policajný zákrok.
Scenár klinčekovej revolúcie naplnili dôstojníci pozemných síl, letectva a námorníctva za 17 hodín a 25 minút: 25. apríla 1974 prevzali v krajine moc bez jediného výstrelu. Portugalskí občania veľmi rýchlo pochopili jedinečnosť situácie a vojakom vytvorili ideálne podmienky na zvrhnutie vlády. Generáli svoj sľub dodržali: v roku 1975 sa v krajine uskutočnili prvé slobodné voľby a v roku 1986 sa Portugalsko stalo členom EÚ.
Červené klinčeky, ktoré sa neskôr stali najvýraznejším symbolom povstania, sa historickým pojmom stali iba náhodou: jeden z kvetov, ktoré ktosi zabudol vo váze v kaviarni, strčila neznáma čašníčka do hlavne pušky odchádzajúcemu vojakovi. Červené klinčeky čoskoro zdobili hlavne takmer všetkých portugalských zbraní a stali sa symbolom bezprecedentnej portugalskej cesty k demokracii - vojenským prevratom.
Vodca pučistov generál Otelo de Carvalho neskôr vyhlásil: "Chceli sme zaviesť do politiky morálku, česť a úprimnosť. Politici však oddeľujú politiku od morálky a v záujme dosiahnutia cieľov sú ochotní zapredať aj svojich priateľov." Na tomto fakte nezmenila nič ani klinčeková revolúcia z roku 1974. Jednoznačne však prispela k rýchlemu obnoveniu demokracie na celom Pyrenejskom polostrove po smrti generála Franca v Španielsku v roku 1975.
Autor: Jaroslav Rozsíval
