Prvé plány pražskej podzemnej dráhy pochádzajú ešte z 19. storočia, populárne metro sa postaviť podarilo až socialistickému Československu. Výstavba trvala osem rokov. V nedeľu uplynulo 30 rokov od začatia prevádzky pražského metra, prvej a jedinej podzemnej dráhy na území bývalého Československa. Vlaky na trase metra C začali oficiálne premávať z Kačerova na Sokolovskú (dnes námestie Florenc) 9. mája 1974.
Bolo to 2. júna 1898, keď člen známej pražskej obchodníckej rodiny Ladislav Rott vyzval mestskú radu, aby využila vhodnú situáciu, ktorá vznikla pri výstavbe kanalizačnej siete Starého mesta a začala s výstavbou podzemnej dráhy. Pražské Elektrické podniky však takýto návrh označili za nereálny.
Neujal sa ani druhý podobný nápad. Návrh inžiniera B. Ondráčka na výstavbu podzemnej električkovej trate spájajúcej Václavské námestie s Rudolfínom nestál členom mestskej rady ani za to, aby sa ním začali zaoberať.
Technický pokrok a najmä rozvoj dopravy však postupne nútili mestských predstaviteľov hľadať riešenia dopravnej situácie v meste, ktorého vnútorná štruktúra sa nemenila takmer celé stáročia.
Názov METRO sa po prvý raz objavil v návrhu výstavby podzemnej dráhy autorskej dvojice Belada - List z roku 1926. Ani tento projekt mestskí radní neschválili, ale dá sa považovať za ideový zrod pražského metra.
Praha má jedno z najrozsiahlejších historických centier v Európe, v ktorom dodnes funguje, prípadne aj veľmi často nefunguje pouličná doprava. Do mesta prichádza každý deň za prácou veľa ľudí zo širokého okolia. Výstavba podzemnej dráhy mala zabezpečiť chod jej infraštruktúry. Pre úspešný život českej metropoly je efektívna doprava nevyhnutnosťou.
V roku 1941 pripravili českí inžinieri podrobný projekt trate A z Dejvíc na Pankrác, ako aj projekt tratí B i C. V roku 1943 sa prípravné práce zastavili. Na nových projektoch sa pokračovalo aj po vojne: 2. júna 1965, teda presne 68 rokov po predložení prvého Rottovho návrhu, sa vtedajšia československá vláda uzniesla na realizácii projektu výstavby podpovrchovej električkovej trate medzi Hlavnou stanicou a Pankrácom.
V roku 1967 sa plán zmenil v prospech metra, ktoré postavili podľa sovietskeho vzoru, čiže hlboko pod zemou. Praha musela zároveň nakúpiť nemotorné, ťažké a predovšetkým technicky zastarané sovietske vozňové súpravy, ktorých technický stav často privádzal pražských technikov do zúfalstva. Pohľad na mníchovské metro, ktoré vzniklo v rovnakom období, jasne ukazuje, že v tomto období sa stavalo na iných miestach už modernejšie a lepšie.
Hĺbenie podzemných tunelov plnilo v Prahe nielen dopravné, ale aj obranné účely. Metro malo byť zároveň aj akýmsi veľkým protiatómovým krytom. Odolnosť sústavy podzemných tunelov proti vonkajším vplyvom sa však v roku 2002 ukázala ako veľmi zradná. Pri historicky najväčších povodniach, aké postihli Prahu, bolo zaplavených aj 19 staníc metra. Voda spôsobila miliardové škody. Iba zázrakom pritom nedošlo k väčším tragédiám, pretože pre zlú koordináciu, (vinníkov sa nájsť nepodarilo), premávali podzemné súpravy pod Vltavou ešte 15 minút pred tým, ako tunely zatopila voda.
Dnešné metro je živým technickým dokumentom socialistického plánovania, ale aj dôkazom pokračujúcich porevolučných zmien. Na rozširujúcej sa trase metra B sa začali objavovať architektonicky zaujímavé a veselšie priestorové riešenia. Pribudli výťahy pre telesne postihnutých a seniorov (i keď všetky fungujú len zriedka), kvalitnejšie sú informačné služby.
Zároveň sa začalo s nevyhnutnými a prevratnými technickými inováciami. Medzi tie najdôležitejšie patrí zavádzanie nových nemecko-českých vozňových súprav a definitívne vyradenie pôvodných sovietskych vagónov z prevádzky. Šikovným technikom sa síce za desaťročia vylepšovania podarilo ťažkotonážne transportéry pretvoriť na prekvapujúco tiché a funkčné súpravy s výborným motorovým vybavením a novým vnútorným zariadením vagónov, ale dnes už nastal čas na zmenu.
Autor: Jaroslav Rozsíval
