Víťazi boli známi už niekoľko dní dopredu. V nedeľu od oscarovej premiéry uplynie už 75 rokov.
Napínavé to začalo byť až v roku 1940. Akadémia vymyslela, že mená víťazov skryje do obálky, zalepí ju a výsledky hlasovania prezradí až v priamom rozhlasovom prenose. Ľuďom sa to páčilo, popularita udalosti rýchlo rástla. O štrnásť rokov sa už dala pozerať aj v televízii.
V roku 1959 s tým mal menšie problémy moderátor Jerry Lewis. Zlaté sošky už boli rozdané vo všetkých kategóriách, keď si režisér televízie NBC uvedomil, že do plánovaného konca programu zostáva ešte dvadsať minút - dnes, keď sú prenosy vyrátané takmer na sekundu, je niečo také nepredstaviteľné. Zabav hostí a divákov veselými skečmi, povedali vtedy Lewisovi. Nevyzeralo to na najšťastnejšie riešenie, Lewisovi sa nedarilo. Po chvíli sa NBC radšej rozhodla pre krátky film o pištoliach.
Tradícia je, že veľkú časť večera zaberajú príhovory ocenených, viac-menej dopredu pripravené. Diváci si už zvykli na ďakovania rodičom, slzy, prekvapené grimasy. Pocítili aj rozpaky, keď prejavu chýbala pointa. Isté vzrušenie prežili v roku 1974, keď na pódium Kodak Theater vtrhol nahý muž.
Víťazi zopár sekúnd, ktoré majú k dispozícii, zvyknú využívať na kritiku Americkej filmovej akadémie a myšlienky Oscarov. Niektorým sa nepozdáva, že akadémia oceňuje nie tie najlepšie, ale najdrahšie a divácky najúspešnejšie filmy. Prekáža im, že kategorizuje a rozdeľuje hercov či režisérov na lepších a horších.
V trochu nepríjemnej situácii sa v roku 1974 ocitol Dustin Hoffman, keď aj on (za film Kramerová verzus Kramer) preberal cenu, ktorú dovtedy odsudzoval. Ťažko hľadal slová, ako vysvetliť, prečo sa ju rozhodol prijať. "Mám zmiešané pocity, toľko som už akadémiu kritizoval. Stále odmietam uveriť, že som lepší herec ako Jack Lemon, že som porazil Petera Sellersa, že Robert Duvall prehral. Všetci patríme do umeleckej rodiny. Len niektorí z nás majú viac šťastia, že môžu hrať a režírovať, že si práve nemusia nacvičovať prízvuk pri šoférovaní taxíka."
Odmietavý postoj mala celý život herečka Katharine Hepburnová. Oscara dostala štyrikrát a dvanásťkrát bola na cenu nominovaná. Na slávnosti sa zúčastnila len raz - v roku 1974, keď odovzdávala cenu Lawrencovi Weingartenovi.
Aj Woody Allen sa dlho tváril, akoby sa ho to netýkalo, a pred leskom Los Angeles uprednostňoval zafajčený podnik v New Yorku, kde hrával na klarinet so svojou džezovou kapelou. Zmäkol až po 11. septembri. V roku 2002 na večeri uvádzal kompilát niekoľkých krátkych filmov o newyorskej tragédii 11 9 1 (sám jeden z nich nakrútil) a pritom komentoval, prečo doteraz nikdy neprišiel.
Politika poznamenala oscarový ceremoniál aj o rok neskôr. Bolo len niekoľko dní po začatí vojny v Iraku. Uvažovalo sa, že sa slávnosť presunie na iný dátum. To už Oscary zažili trikrát: v roku 1938 pri záplavách v Los Angeles, v roku 1968 po zavraždení Martina Luthera Kinga a v roku 1981, keď hrozil atentát na Ronalda Reagana.
Organizátori sa rozhodli zariskovať - istili sa sprísnenými bezpečnostnými opatreniami (Kodak Theater kontrolovalo 700 policajtov). Trochu sa obávali i toho, čo všetko v priamom prenose povedia umelci. Orchester, ktorý ich prejavy zakončoval, mal príkaz začať hrať okamžite po uplynutí tridsiatich sekúnd. Viacerí ocenení volali pred mikrofónom po mieri, režisér Michael Moore zrýchlil reč a stihol prezidentovi Bushovi odkázať, aby sa hanbil.
Menší škandál sa vyskytol aj tento rok. Akadémia niekoľko týždňov pred ceremóniou zistila, že jeden z jej členov, 70-ročný herec Carmine Caridi, si čas krátil vyrábaním kópií filmov, ktoré o Oscara súťažili. Posielal ich kamarátom do Chicaga a tí ich potom šírili na internete.
Ani tento incident však Americkú filmovú akadémiu neohrozil. Svoje ceny už odovzdala sedemdesiaty šiesty raz. Pri mene toho, kto ich dostal, sa bude vždy, napriek kritikám, uvádzať - držiteľ Oscara.
