Bitka na Kosovom poli

Vydané 17. 6. 2004 o 0:00 Autor: PETER MORVAY

V našich krajoch je zvykom, že jednotlivé národy spomínajú na zlatý vek svojej histórie, obdobie veľkosti, po ktorom väčšinou nasleduje úpadok a poroba. Predelom medzi jedným a druhým býva osudová bitka končiaca sa tragickou porážkou: Moháč u Maďarov, Moravské pole či Biela hora u Čechov. V historickom povedomí Srbov túto úlohu zohráva bitka na Kosovom poli. Došlo k nej 15. júna 1389, pred 615 rokmi.

Stredoveký srbský štát zažil obdobie územného a kultúrneho rozmachu za vlády kráľa Štefana Dušana. Hneď po jeho smrti v roku 1355 sa však ríša začala rozpadať na panstvá súperiacich kniežat. Pre malicherné spory ignorovali hrozbu, ktorá sa blížila z juhu - prudko sa rozmáhajúcu Osmanskú ríšu, na ktorej čele stál jeden z jej najschopnejších sultánov Murád I.

Turci šikovne využívali vnútorné i vzájomné konflikty rôznych balkánskych štátov a porážali ich jeden za druhým. Po bitke pri rieke Marici v roku 1363 museli tureckú zvrchovanosť uznať srbské kniežatá v Macedónsku, v roku 1386 v bitke pri Niši Turci porazili aj najsilnejšie srbské knieža Lazara Hrebeljanoviča. Ten však pokračoval v odpore a obe strany sa pripravovali na ďalšie meranie síl.

K rozhodujúcej zrážke došlo na deň svätého Víta, srbský "Vidov dan", na planine Kosovo pole. Lazar proti Turkom postavil široké spojenectvo. V bitke na srbskej strane bojovali Bulhari, Bosniaci, Chorváti, Albánci a menšie jednotky z Valašska a Uhorska.

Turecké vojsko však bolo početnejšie, lepšie zorganizované, vojaci mali disciplínu i výzbroj (vrátane diel). Napriek statočnému odporu v krutej bitke kresťanské vojsko rozprášili a z veľkej časti pobili. Výsledok nezachránil ani zúfalý čin jedného zo srbských veliteľov Miloša Obiliča, ktorý sa počas bitky nechal doviesť pred sultána Muráda s tvrdením, že chce Lazara zradiť. Keď sa však k Murádovi priblížil, preklal ho dýkou.

Smrť ich vodcu však Turkov nezneistila, iba ich ešte viac rozzúrila. Velenie okamžite prevzal Murádov energický syn Bajazid, ktorý víťazstvo dokonal. Knieža Lazar padol do zajatia a spolu s inými zajatcami prišiel o hlavu. Po mučeníckej smrti sa z neho stal jeden z najvýznamnejších svätcov srbskej pravoslávnej cirkvi.

Lazarov syn a nástupca, ešte nedospelý Štefan Lazarovič musel uznať tureckú zvrchovanosť. Sultánovi sa zaviazal vazalským sľubom, prisľúbil odvádzanie poplatkov a vojenskú účasť na tureckých výpravách. V roku 1396 v bitke pri Nikopoli potom už aj s pomocou srbských jednotiek Turci na hlavu porazili veľkú európsku krížovú výpravu, ktorú proti nim zorganizovali pápež a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský a v ktorej padol výkvet francúzskeho rytierstva.

Ako už býva zvykom, historická realita bitky na Kosovom poli a ľudové povedomie o nej sa prekrývajú iba čiastočne. Národné tragédie sa musia vysvetliť presvedčivo a na túto úlohu sa mimoriadne hodí postava zradcu, ktorý okrem presily nepriateľov porážku zapríčinil. Do srbského povedomia sa ako velezradca zapísal veľmož Vuk Brankovič, ktorý vraj túžil získať moc po Lazarovom páde, a preto sa so svojimi vojakmi do bitky nezapojil, či z nej predčasne utiekol. Podľa historikov je však pravdepodobnejšie, že Brankovič bojisko opustil, až keď bolo jasné, že je bitka prehraná. Ľudová tradícia, naopak, zamlčiava, že sa na bitke pravdepodobne zúčastnila iná obľúbená postava srbských legiend, "kralevič Marko". Bol sultánovým vazalom a na Kosovom poli museli jeho jednotky bojovať na tureckej strane.

Bitka na Kosovom poli nebola ojedinelou tragédiou, ale len jednou z etáp tureckého rozmachu. O štyri roky neskôr Turci definitívne porazili Bulharsko. V povedomí srbského národa však bitka na Kosovom poli pretrváva ako rozhodujúca porážka, ktorá na stáročia ukončila jeho štátnosť.

Zlú povesť Kosového pola umocnila onedlho ďalšia katastrofa, porážka koalície kresťanov vedených uhorským vojvodom Jánom Hunyadym od Turkov v roku 1448.

Porážka balkánskych národov doviedla postupne tureckých dobyvateľov až na Slovensko. Dôsledky pol tisícročia trvajúceho tureckého panstva boli pre balkánske národy obzvlášť tragické. Odklonili ich vývoj od európskeho a výrazne zmenili etnické pomery v regióne. Typickým príkladom je dnešné Kosovo. V očiach Srbov je to posvätné územie späté s ich národnou slávou a tragédiou zároveň, tamojšie srbské obyvateľstvo sa však už od 19. storočia dostávalo postupne do menšiny.

Zajtra - prelet Atlantického oceánu

Hlavné správy

Spoplatnený obsahHonba na amnestie, údolie psychopatov a veľmajster Zeman (Schutzov týždeň)

Ku kolaterálnym škodám neznámeho rozsahu môže viesť aj veľký právnický konsenzus.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní