František I.

Vydané 11. 8. 2004 o 0:00 Autor: DARINA SÝKOROVÁ
FOTO - ARCHÍV

Dedičný nárok na habsburský trón bol daný dátumom narodenia. Prvorodený syn sa stal vládcom takmer vždy - nerozhodovala jeho inteligencia, schopnosť vládnuť ani diplomatické schopnosti v búrlivej dobe. Tak sa ujal vlády aj František - syn Leopolda II. a synovec Jozefa II. Vo Francúzsku vrcholila vláda jakobínov a krajina začínala boj s celou Európou. Strach bol preto hlavným motívom všetkých Františkových činov. Jedenásteho augusta 1804 prijal na posilnenie svojej moci titul prvého rakúskeho cisára. Odvtedy uplynulo 200 rokov.

Titul bol paradoxný - František pri svojom nástupe získal tituly po otcovi - a už bol cisárom Svätej ríše rímskej národa nemeckého ako František II., do ktorej patrilo aj Rakúsko, i uhorským kráľom. Svätú ríšu, ktorá nikdy nebola príliš jednotná, a s ňou i cisársky titul, však v roku 1804 ohrozoval postup Francúzska, o ktorom už rozhodoval Napoleon (okrem iného sa tiež dal v roku 1804 korunovať za cisára). Postupne obsadzovalo územia, ktoré patrili pod Františkovu vládu a ten sa napokon titulu cisára Svätej ríše v roku 1806 vzdal. Napoleon vyhlásil Nemecký spolok a ríša i titul cisára zanikli. Odvtedy bol len František už len rakúskym cisárom Františkom I.

Narodil sa v roku 1768 vo Florencii a od mladosti prejavoval určitú pasivitu a nedôverčivosť voči ľuďom. Nedôverčivý bol najmä voči súrodencom, ktorí ho mohli ohrozovať pri nástupe na trón. Brat Karol sa nakoniec ukázal ako schopný veliteľ armády, brat Ján bol tiež schopnejší ako budúci cisár, takže špehovanie bolo odôvodnené. Rozrástlo sa však na celú ríšu a policajný aparát si vylepšoval "imidž" politickým špicľovaním.

Z osvietenských reforiem Jozefa II. a Leopolda II. neostalo takmer nič. Nebol vhodný čas - Európu strašil Napoleon a naozaj diktoval jej osud - raz ako rakúsky spojenec, raz ako jeho nepriateľ. František nemal na výber, a tak to šlo až do Napoleonovej porážky pri Waterloo.

Potom prišla Františkova doba. Všetko sa snažil vrátiť späť do obdobia pred revolúciou. Nedovolil ani zmienku o čomsi, čo by len naznačovalo pokrok, voľné myšlienky alebo snahu o zmenu. Verného spojenca našiel v kancelárovi Metternichovi, ktorý vyjednával aj sobáš Napoleona s Františkovou dcérou Máriou Lujzou a ktorý sa napokon stal hlavným organizátorom pohrebu pokrokovej Európy.

Metternich vytvoril Svätú alianciu - spolok Rakúska, Ruska a Francúzska, kde vládli králi bojujúci proti snahám vytvoriť na kontinente iný systém, aký vznikol na viedenskom kongrese. Ako kancelár rozhodoval takmer o všetkom a Františkovej pasívnej povahe to veľmi vyhovovalo. V názoroch sa zhodli a akcieschopnosť Františkovi chýbala, takže Metternich tridsať rokov umŕtvoval, čo sa umŕtvovať dalo.

František raz sám o sebe vyhlásil, že by bol dobrým "dvorným radcom" - čím dal jasne najavo, že sa mu nechcelo riešiť zložité dilemy - napríklad čo s dcérou a najmä s vnukom, ktorý bol Napoleonovým synom a na viedenskom dvore bolo jeho postavenie veľmi komplikované.

Vo Francúzsku sa vrátili na trón králi - príbuzní Františkovej popravenej tety Márie Antoinetty a Napoleonovi najväčší nepriatelia. Metternich Františkovi poradil, aby sa k zložitým otázkam nevyjadroval. Radšej riešil bezvýznamné veci - napríklad zaviedol známu skratku c.k. - čo znamená, že všetci úradníci či vojenské jednotky používali názov cisársko-kráľovskí. Nepodstatným dokumentom venoval celé dni.

Váhavosť a nerozhodnosť rakúskeho cisára si všimli aj ostatní panovníci. Ruský cár Alexander I. sa preto vždy s Františkom rozprával o nepodstatných veciach a problémy riešil s Metternichom. Ruský veľvyslanec Alexandrovi vyjadril vzťah týchto dvoch vetou: "Rakúska politika sa zakladá na Františkovej povahe a riadi ju Metternichov duch." Sám Metternich o Františkovi povedal: "Nebesá ma postavili vedľa muža, ktorý je stvorený pre mňa a ja pre neho."

Rakúsko hospodársky a politicky upadalo. V rokoch 1813 - 15 sa obrovsky zadlžilo, život sa neustále zhoršoval, hoci búrlivá doba pominula a všade formálne vládol pokoj. Armáda síce zvládala "paradenmarsch", ale počas revolúcie 1831 nebola schopná zasiahnuť vo Francúzsku, a preto muselo Rakúsko uznať vládu Ľudovíta Filipa. Rakúsko nezbadalo ani to, že Prusko sa postupne stáva najsilnejšou krajinou v Európe. Vždy ho považovalo za súčasť "ríše" a jeho samostatná politika ho nevzrušovala.

František navštívil aj Bratislavu, ale bratislavský mier s Napoleonom po prehranej bitke pri Slavkove nepodpisoval. V Primaciálnom paláci v roku 1805 podpísali mier v zastúpení. Cisár ho signoval v Holíči.

František I. zomrel 2. marca 1835 na zápal pľúc.

Hlavné správy

Kedy spoznáme víťaza francúzskych prezidentských volieb?

Návod k sledovaniu francúzskych volieb.

Francúzi vo voľbách nerozhodujú len o sebe

Tí, ktorí si už Európu vybrali, si teraz hryzú nechty.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní