Octavianus Gaius Iulius Caesar

Vydané 18. 8. 2004 o 0:00 Autor: MATEJ HANULA

Bol jedným z najschopnejších politikov a politických manipulátorov všetkých čias. Rovnako dobre však vedel používať aj zradu, korupciu a násilie. Podarilo sa mu ukončiť agóniu posledných rokov Rímskej republiky a položiť základy nového systému - dedičnej monarchie. Jeho vláda znamenala po storočí občianskych vojen a nepokojov počiatok tristoročnej éry pokoja a prosperity, najdlhšej v dejinách Európy, Blízkeho východu a severnej Afriky. Bol prvým a zároveň najväčším rímskym cisárom. Gaius Iulius Caesar Octavianus, ktorému rímsky senát priznal titul Augustus (Vznešený), zomrel bez jedného desaťročia pred dvetisíc rokmi - 19. augusta v roku 14.

Na politickú kariéru ho predurčil pôvod. Jeho matka bola neterou Gaia Iulia Caesara. Zúčastnil sa na jeho vojenskej výprave do Hispánie. Diktátor si mladého Octaviana veľmi obľúbil. Keď ho 15. marca 44 pred n.l. zavraždili v senáte, z jeho závetu vyšlo najavo, že si ho adoptoval za syna a ustanovil svojím dedičom. To mu razom získalo rešpekt Caesarových prívržencov, predovšetkým armády.

V tejto pozícii sa pustil do pokračovania v Caesarovom diele. Najskôr sa vyrovnal so súpermi svojho adoptívneho otca. Postavenie si ešte umocnil v roku 42 pred n.l. vyhlásením Caesara za boha. Teraz bol synom božského Iulia.

Tento stav museli rešpektovať nielen diktátorovi odporcovia, ale aj jeho hlavný spojenec, Marcus Antonius. Po počiatočných konfliktoch usúdili dvaja najvplyvnejší muži Ríma, že im obom bude dočasne vyhovovať spojenectvo.

Tak ako ich veľký vzor pred dvadsiatimi rokmi, aj oni sformovali triumvirát. Tretím do partie sa stal Lepidus. Rozdelili si sféry vplyvu v ríši - Octavianus kontroloval západ, Antonius východ a Lepidus sa musel uspokojiť s Afrikou.

Po upevnení moci však Octavianus stratil chuť deliť sa o vládu. Ako zámienku na vojnu proti Antoniovi využil jeho život na dvore egyptskej kráľovnej Kleopatry, ktorej vplyvu údajne podľahol a zapredal jej Rím. Senát vyhlásil vtedy ešte samostatnému Egyptu vojnu. Octaviana nesmierne dráždilo, že v Alexandrii žil Caesarov a Kleopatrin syn Caesarion, ktorý mohol ohroziť jeho dedičné nároky.

Octavianus porazil flotilu Marca Antonia v roku 31 pred n.l. v bitke pri Actiu. Obaja milenci sa v beznádejnej situácii vrátili do Egypta, kde spoločne spáchali samovraždu. Zle skončil aj Caesarion. Po tom, čo jeho vojská vtiahli do Egypta, nechal Octavianus Caesarovho syna popraviť.

Octavianus nebol geniálnym vojnovým stratégom. Ako jeden z mála mocných svojej doby si to však vedel aj priznať. Strojcom jeho víťazstiev bol jeho verný spolupútnik Agrippa.

Po víťazstve nad Marcom Antoniom mu už nikto nestál v ceste. Lepidov vplyv bol len minimálny. Napriek vojenskej moci a obrovskej popularite medzi masami však nespravil tú istú chybu ako Caesar. Nedal sa vyhlásiť za diktátora. Naopak, v januári roku 27 pred n.l. prišiel do senátu a oznámil, že sa vzdáva všetkých funkcií. Zaskočení senátori ho sami požiadali, aby sa vrátil, udelili mu titul Augustus a zverili mu na 10 rokov kontrolu nad piatimi dôležitými provinciami. Zároveň mu vrátili funkciu konzula.

Ako veliteľ armády používal aj vojenský titul Imperator. V roku 23 pred n.l. sa nechal zvoliť za doživotného tribúna ľudu. Táto stará republikánska funkcia mu umožňovala zvolávať zasadania senátu, určovať legislatívu a vetovať návrhy, s ktorými nesúhlasil.

Neskôr pribudli mnohé ďalšie funkcie. Takto pomaly, pod pláštikom republikánskej ústavnosti, vybudoval systém osobnej moci. Do dejín vošiel pod názvom principát (princeps - prvý občan). Stalo sa tak aj vďaka tomu, že zabezpečil, aby súbor jeho funkcií prešiel na ním určeného následníka.

Augustus sa zaslúžil aj o zveľadenie Ríma. Známy je jeho výrok: "Našiel som Rím z tehál a zanechal som ho z mramoru." Jeho spojenec Gaius Maecenas finančne podporoval velikánov rímskej literatúry, akými boli Vergilius, Horacius alebo Propertius. Bol prvým mecenášom umenia.

V závere života trpel mnohými chorobami. Pre človeka jeho veku, mal už takmer 77 rokov, to však nebolo v tej dobe nič výnimočné. Prestával sa ukazovať na verejnosti. V ríši už rok vládol jeho nevlastný syn Tibérius. V auguste roku 14 odišiel naposledy z Ríma. Štyri dni sa zdržal na ostrove Capri. Po návrate na pevninu zomrel v meste Nola v Campánii. Fámy, že ho otrávila manželka Lívia, Tibériova matka, nie sú pravdivé.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahKuriózny zločin spred 50 rokov ožíva vďaka novinárovi Romanovi Kaliskému

Vlastnú susedu chcela utopiť v odpadovej šachte, napokon dostala 6 rokov.

Slováci porazili Nórov, opäť im dali tri góly

Slováci si udržali čisté konto.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní