Rumunsko v II. svetovej vojne

Vydané 24. 8. 2004 o 0:00 Autor: PETER MORVAY

Rumunsko vstúpilo do vojny ako verný spojenec nacistického Nemecka. Necelý rok pred koncom vojny však prozápadné sily v krajine uskutočnili prevrat, odstránili diktátora Antonesca a Rumunsko previedli na stranu spojencov. Stalo sa tak 23. augusta 1944, pred 60. rokmi.

Generál a neskôr maršál Ion Antonescu sa k moci dostal v roku 1940. Kontroverzný rumunský kráľ Karol II. vtedy abdikoval v prospech svojho sedemnásťročného syna Michala, faktickú moc však preniesol na Antonesca.

"Všetka úcta patrí kráľovi, všetka moc mne," charakterizoval situáciu maršál, ktorý prevzal aj titul Conducator (vodca štátu) a s pomocou Nemcami podporovanej fašistickej Železnej gardy ovládol celý štát.

Železná garda sa onedlho pokúsila o násilné prevzatie moci, Antonescu ju však s podporou armády porazil a presvedčil Nemcov, že im bude verným spojencom aj bez gardistov.

Rumunsko sa pod jeho vedením na strane Nemecka zapojilo do vojny a pridalo sa k útoku na Sovietsky zväz. Doma zaviedol diktatúru. Hlavne na sporných územiach, ako bola Besarábia, presadzoval etnické čistky. Na územiach patriacich Rumunsku za Antonescovej vlády povraždili takmer 300-tisíc Židov a mnoho príslušníkov iných národov.

Účasť na vojne však Rumunsko vyčerpávala a po bitke pri Stalingrade (kde utrpeli obrovské straty aj rumunské jednotky) začal aj Conducator pochybovať o konečnom nemeckom víťazstve. Toleroval preto v podstate rokovania so západnými spojencami, ktoré sa konali v Káhire a Štokholme od roku 1943.

Antonescu postupne prestal byť pre spojencov prijateľným partnerom a rokovania viedli hlavne predstavitelia pololegálnych opozičných strán podporovaní kráľom. Michal mohol ťažiť z toho, že na politiku svojej krajiny nemal reálny vplyv, a preto za ňu neniesol ani zodpovednosť.

Spojenci však požadovali, aby Rumunsko rokovalo aj so Sovietskym zväzom. To sa nepáčilo ani Conducatorovej opozícii. Okrem strachu z komunistov v tom zohrali rolu aj územné spory. V roku 1940 sa muselo Rumunsko vzdať v prospech Sovietskeho zväzu Besarábie a Severnej Bukoviny, zhruba územia dnešného Moldavska.

Podmienkou prechodu na druhú stranu bola v podstate bezpodmienečná kapitulácia, vyhlásenie vojny Nemecku, zapojenie sa rumunskej armády do bojov proti Nemcom, uznanie sovietskych nárokov na Besarábiu a platenie reparácií za škody spôsobené rumunskou armádou na sovietskom území.

Rumunsku, naopak, sľúbili, že dostane naspäť severné Sedmohradsko, ktoré vlastnilo medzi svetovými vojnami, v roku 1940 ho však po druhej viedenskej arbitráži opäť získalo Maďarsko.

Ako sa sovietske vojská blížili k rumunským hraniciam, nemali rumunskí politici na výber. Čo bolo ešte dôležitejšie, Antonesca opustila aj väčšina armádneho velenia. Kľúčovou postavou veľmi dôkladne pripraveného prevratu sa stal kráľ.

Dňa 23. augusta 1944 si kráľ Antonesca predvolal a žiadal ho o odstúpenie či aspoň podpis bezpodmienečnej kapitulácie pred spojencami. Keď ten stále váhal a chcel dokonca o požiadavke informovať Nemcov, opustil Michal miestnosť pod zámienkou, že hľadá svoju tabatierku, a dôstojníkom pripraveným v susednej miestnosti dal príkaz k maršalovmu zatknutiu.

Utvorením novej vlády z vojakov a opozičných politikov kráľ poveril generála Constantina Sanatesca. Ešte ten deň mal Michal rozhlasový prejav, v ktorom národu oznámil diktátorovo odvolanie i to, že Rumunsko vystúpilo z vojny.

Väčšinu nemeckých jednotiek rozmiestnených na území Rumunska rumunská armáda úspešne obkľúčila a prerušila medzi nimi spojenie. Nemcom dala nová vláda 15 dní na to, aby sa bez boja stiahli z krajiny, ale 24. augusta nemecké lietadlá z pomsty bombardovali Bukurešť a Rumunsko v odpovedi vyhlásilo Nemecku vojnu. Nemecké jednotky sa potom z Rumunska prebíjali v urputných bojoch so svojím dovtedajším spojencom.

Na konci augusta 1944 sovietske vojská bez odporu obsadili Bukurešť a začali tam postupne zavádzať komunistickú diktatúru. Antonesca v roku 1946 ako vojnového zločinca popravili.

Kráľ Michal vládol ešte krátko pod sovietskou a komunistickou kuratelou, dostal tiež významné sovietske i západné vyznamenania, ale 30. decembra 1947 ho komunistický premiér Petre Groza "prehovoril" na abdikáciu a Michal odišiel do exilu. Do rodného Rumunska sa vrátil až po roku 1989, neúspešne sa tam dokonca pokúšal o politickú dráhu.

Hlavné správy

Španieli zastavili druhý útok, zabili päť útočníkov s výbušninami

Teroristi sa pokúsili o útok v pobrežnom mestečku Cambrils južne od Barcelony.

Spoplatnený obsahNaozaj sa chce SNS rozvádzať?

Podpredseda SNS Paška reklamuje ombudsmanku Patakyovú.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní