Svoboda Ludvík

Vydané 21. 9. 2004 o 0:00 Autor: PETER MORVAY
Generál Svoboda v októbri 1944 na československej hranici. FOTO - ČTK

Generál a prezident Ludvík Svoboda je jednou z najkontroverznejších československých osobností dvadsiateho storočia. Bol možno dobrým vojakom, ako politik však úplne sklamal a opakovane zohral významnú rolu pri nástupe komunistickej diktatúry v Československu. Zomrel 20. septembra 1979, pred dvadsiatimi rokmi.

Svoboda sa narodil v roku 1895 v rodine bohatého sedliaka. Jeho armádna kariéra bola od začiatku plná zvratov. Za prvej svetovej vojny padol do ruského zajatia a vstúpil do československých légií v Rusku.

Po návrate krátko hospodáril na rodnom statku, v roku 1922 však opäť vstupuje do armády. Slúžil ako veliteľ práporu na Podkarpatskej Rusi, neskôr učil maďarčinu na vojenskej akadémii. V čase mobilizácie v septembri 1938 už velil pešiemu pluku.

Po nacistickej okupácii Čiech sa zapojil do odboja. Po niekoľkých mesiacoch utiekol do Poľska, kde padol v septembri 1939 do sovietskeho zajatia. Vyhlásili ho za špióna a odsúdili na smrť. Svoboda však sudcov presvedčil, aby zavolali na jedno číslo v Kremli. Sudcovia tak urobili, rozsudok okamžite zrušili a s bývalým odsúdeným okamžite nadviazali družbu nad pohármi vodky. Svoboda totiž začal najneskôr pred odchodom do Poľska pracovať pre sovietsku špionáž.

Aj vďaka týmto kontaktom a veľkej dôvere emigrantského vedenia komunistickej strany na čele s Klementom Gottwaldom ho zanedlho vybrali za veliteľa 1. československého samostatného práporu, ktorý sa formoval v meste Buzuluk. Jednotka sa postupne rozrástla na armádny zbor a Svoboda súbežne s tým dostúpal ku generálskym hodnostiam.

Do Československa sa Svoboda vrátil ako vojnový hrdina od Sokolova a Dukly a - aspoň v očiach verejnosti - nadstranícky minister obrany. Bol to omyl. Formálne síce nebol členom komunistickej strany, svoju činnosť však plne podriadil jej cieľom.

Neskôr sa rád chválil svojou aktívnou úlohou pri komunistickom puči vo februári 1948. Zakázal nasadenie armádnych jednotiek voči robotníckym milíciám a iným nelegálnym nátlakovým skupinám KSČ. Odmietol sa podieľať na demisii ministrov demokratických strán a celou svojou váhou a autoritou podporil Gottwalda.

Po víťaznom februári už nebol dôvod nič predstierať a oficiálne vstúpil do strany. Za jeho služby sa mu tiež dostalo primeranej súdružskej odmeny. V roku 1950 ho vo funkcii ministra vystriedal Gottwaldov zať Alexej Čepička. Rok nato ho zbavili aj posledných formálnych funkcií a v roku 1952 sa dokonca ocitol vo väzení. Po prepustení pracoval v roľníckom družstve v rodnom Hroznatíne.

Stále však dopadol lepšie, ako mnohí jeho spolubojovníci z čias druhej svetovej vojny, ktorých po roku 1948 popravili. Svoboda dobre vedel, že sú nevinní, nikdy sa však žiadneho z nich nezastal.

V ťažkej chvíli znova využil kontakty v Moskve. Od roku 1954 získava postupne na žiadosť Kremľa nové, zo začiatku iba formálne, politické funkcie. Roky bol členom predsedníctva parlamentu a podpredsedom Zväzu protifašistických bojovníkov. Niekoľko rokov velil vojenskej akadémii, neskôr Vojenskému historickému ústavu. Poslednú funkciu využil na to, aby za výdatnej pomoci svojich podriadených napísal pamäti: za socializmu povinné čítanie Z Buzuluku do Prahy.

V roku 1968 sa Svoboda opäť ocitol v rozhodujúcom postavení a opäť vzbudzoval v ľuďoch nepodložené nádeje. 30. marca 1968 ho ako kompromisnú osobu zvolili za prezidenta republiky. Neurčito podporoval reformný proces, dával si však pozor, aby sa s ním naozaj nezaplietol.

V auguste sa postavil na stranu priateľov v Kremli. Odmietol verejne podporiť robotnícko-roľnícku vládu, o ktorej vedel, že nemá šancu uspieť. Pomáhal však paralyzovať armádu a sám navrhol rokovania v Moskve, na ktorých potom pomáhal reformných predstaviteľov dotlačiť k podpisu Moskovských protokolov, jednoznačnej kapitulácie pred sovietskymi požiadavkami.

Svobodovi sa síce okolo seba ešte nejaký čas podarilo šíriť imidž človeka, snažiaceho sa z reforiem čo najviac zachrániť, v skutočnosti však bol jedným z hlavných normalizátorov. Neustále strašil možnými následkami odporu voči okupantom. Podieľal sa na nahradení Alexandra Dubčeka Gustávom Husákom v čele strany.

Prezidentského úradu sa kŕčovito držal aj v čase, keď mu už zdravotný stav neumožňoval jeho výkon. V roku 1975 musel byť z funkcie odvolaný zákonom zvlášť prijatým pre túto príležitosť.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahŠtátna firma ukázala, ako by sa dalo obísť zvyšovanie príplatkov

Najväčší súkromní zamestnávatelia zhodne tvrdia, že také kroky, ako chystá železničné Cargo, neplánujú.

Spoplatnený obsahČo sa deje v Smere? Fico drží Kaliňáka aj za cenu, že stranu pochová

Premiér umlčal hlasy, ktoré volali po personálnych zmenách v jeho strane.

Spoplatnený obsahPSA bude v Trnave vyrábať elektromobily. Model je tajomný

Koncern PSA Groupe na Slovensku vyrába Citroën C3 a Peugeot 208.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní