Odčlenenie Podkarpatskej Rusi od Československa

Vydané 25. 11. 2004 o 0:00 Autor: MATEJ HANULA


V roku 1945 podkarpatský medveìď zo znaku ČSR zmizol... Foto - Archív
Podkarpatská Rus bola vo všetkých oficiálnych dokumentoch exilovej vlády v Londýne deklarovaná ako súčasť československého štátu. Súviselo to so snahou prezidenta Beneša presadiť právnu a územnú kontinuitu predmníchovskej republiky, ktorá bola základným kameňom zahraničného odboja. Sovietsky zväz tejto línii počas vojny nikdy neoponoval. Súhlasil s ňou pri podpise dohody o spoločnom boji proti Nemecku v júli 1941 a takisto pri podpise zmluvy o priateľstve a spolupráci v decembri 1943. Skutočným zámerom Moskvy však vždy bolo pripojiť Podkarpatskú Rus k svojim dŕžavám. Na jeho realizáciu využil "spontánne" ľudové hnutie, ktoré pomohol v Podkarpatsku rozpútať na jeseň 1944. Pred 60. rokmi - 26. novembra 1944 - sa v Mukačeve konal prvý zjazd národných výborov krajiny. Prijal manifest o zjednotení Zakarpatskej Ukrajiny so sovietskou Ukrajinou. Dnes by v Mukačeve neriešili, či Juščenko, alebo Janukovyč.

Podkarpatská Rus bola rovnako ako Slovensko takmer tisíc rokov územím Uhorska. Súčasťou ČSR sa stala z rozhodnutia parížskej mierovej konferencie z roku 1919. Československu nebol takýto verdikt proti srsti. Umožnil mu priame spojenie s budúcim rumunským spojencom.

Za prvej republiky zaznamenala Podkarpatská Rus veľký rozvoj. Pozdvihla sa predovšetkým kultúra a národnostné povedomie Rusínov. V roku 1938 sa na základe viedenskej arbitráže ocitla Podkarpatská Rus v Maďarsku.

Zámerom Edvarda Beneša bolo obnoviť Československo v predmníchovských hraniciach. V máji 1944 podpísal so sovietskym veľvyslancom v Londýne dohodu o preberaní moci československými orgánmi na oslobodenom území. Aj pri tejto príležitosti figurovalo Podkarpatsko ako súčasť ČSR.

V októbri začala Červená armáda oslobodzovať Podkarpatskú Rus. Na základe májovej dohody vyslala londýnska vláda na jej územie delegáciu, ktorá mala vykonávať dočasnú správu oslobodenej oblasti. Na jej čelo vymenovala Františka Němca. V delegácii bol aj osvetový dôstojník československého vojska v Sovietskom zväze Ivan Turjanica.

Do prechodného sídelného mesta Chustu dorazila delegácia 28. októbra. Spočiatku všetko prebiehalo hladko. Na verejných zhromaždeniach vyjadrovali rečníci okrem vďaky ZSSR a Stalinovi aj vernosť Československu a Benešovi. Zvlášť vrelo rozprával Turjanica. Zdôrazňoval, že Podkarpatská Rus bude rovnoprávnou súčasťou republiky.

Zakrátko sa však autorita československej delegácie začala rúcať. Sovietske orgány začali uskutočňovať nábor Rusínov do Červenej armády a robili všetko pre sťaženie pobytu Němcových ľudí. Odmietli im aj prideliť vysielačku, takže s Londýnom sa mohli spojiť iba cez Moskvu.

Od 5. novembra prebiehali v podkarpatských obciach schôdze, na ktorých sa ich účastníci prvýkrát vyslovili za pripojenie k Ukrajine. Hlavné slovo tu mali komunisti a dôstojníci NKVD, ktorí apelovali na vlastenecké cítenie poslucháčov a ružovými farbami im vykresľovali sovietsku budúcnosť. Československy zmýšľajúci občania čoskoro pochopili, že od izolovaných a bezmocných československých orgánov sa nedočkajú pomoci ani ochrany. Mnohých z nich označili za nepriateľov ľudu.

Všetko vyvrcholilo 26. novembra prijatím mukačevského manifestu. Účastníci zjazdu zriadili Národnú radu Zakarpatskej Ukrajiny, ako sa Podkarpatská Rus po novom volala. Jej predsedom sa nestal nikto iný ako Turjanica, z ktorého sa vykľul sovietsky agent. Československú delegáciu vyzvali, aby opustila krajinu.

Československí predstavitelia síce protestovali, nič však nedosiahli. Stalin a Molotov pri ich otázkach iba krčili plecami a zdôrazňovali, že nemôžu brániť prejavom "vôle ľudu". Prví situáciu pochopili Gottwaldovi moskovskí komunisti, ktorí sa na sklonku roka s pripojením Podkarpatska k ZSSR stotožnili.

Nič iné ako podriadiť sa neostalo ani Benešovi. Jeho idea sa mu síce rúcala, odporom by však stratil viac. Riskoval by, že ho Moskva nahradí jednoznačne prosovietskou vládou, ako to už urobila v prípade londýnskych Poliakov. Prišiel by tým o triumfálny návrat do Prahy, o ktorom dlho sníval.

Medzištátnu zmluvu o odstúpení Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu podpísali 29. júna 1945 v Moskve. Podľa denníka Izvestija boli v ten večer ulice podkarpatských miest plné šťastných ľudí, ktorí oslavovali začiatok šťastnej budúcnosti.

Hlavné správy

Alternatíva pre Nemecko skutočnú alternatívu neponúka

Merkelová voľby vyhrala a ostáva mocná. Európa je naozaj vďačná.

Spoplatnený obsahAké stíhačky môžeme a ktoré ponuky sú nereálne?

Rozhodovať sa bude len medzi gripenmi a stíhačkami F-16.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní