Hovorili mu Mojžiš stredoveku. S tým biblickým mal veľa spoločné: okrem mena aj to, že ho prenasledovali, pripisovali mu zázraky, žil v Egypte, mal blízko k panovníkovi a ukazoval svojmu národu cestu. Jeho narodenie je tiež opradené legendou. Otcovi, vtedy starému mládencovi sa v sne zjavili proroci a povedali mu, že bude mať slávneho syna. Musí sa však oženiť s dcérou mäsiara z Cordóby. Učený Maimom tak urobil. Na štrnásty deň židovského mesiaca nisan kresťanského roku 1134, v predvečer sviatku Pesach, sa mu narodil syn. Dal mu meno Moses (Mojžiš). Matka sa jeho slávy nikdy nedočkala, zomrela pri pôrode. Mosesa ben Maimona nežidovský svet pozná ako Maimonida a označuje ho za jedného z najvplyvnejších filozofov stredoveku. Včera uplynulo 800 rokov od jeho smrti.
Maimonides sa narodil do nepokojnej doby. Španielski židia už prestávali byť priateľmi moslimských panovníckych rodov. V roku 1146 do krajiny vtrhla fundamentalistická sekta Almohadovcov. Židia dostali na výber: buď konvertujú na islam, alebo zomrú. Stratili občianske práva a museli sa obliekať len do žltých šiat. Na hlave nosili smiešny klobúk, ktorý sa podobal sedlu na somára.
Mnohí radšej volili emigráciu, buď do kresťanskej Európy, alebo do severnej Afriky, kde vládli liberálnejší moslimskí vládcovia. Pre Afriku sa rozhodol aj Maimonidov otec. Po Maroku a krátkom pobyte v Jeruzaleme sa rodina usadila v Káhire.
Maimonides sa prejavoval ako nadané dieťa. Veľa čítal, bol bystrý a vyznačoval sa hyperaktivitou, ktorá mu zostala až do dospelosti. Celý život však o sebe hovoril ako o vetchom mužovi s mnohými zdravotnými ťažkosťami. Možno preto napísal prevratnú štúdiu o hypochondrii.
Keby sa jeho brat David neutopil aj s veľkou časťou rodinného majetku v Indickom oceáne, z Mosesa by možno nikdy nebol lekár. Venoval by sa len štúdiu Tóry a nikdy by v sebe neobjavil talent pre exaktné vedy.
Ako všetko, aj medicínu robil naplno. Neliečil len židov v káhirskom Starom meste, ale v roku 1185 si ho za svojho dvorného lekára vybral káhirský vezír. Ponuku stať sa osobným lekárom Richarda Levie Srdce odmietol.
Maimonides mal, ako sám napísal, u vezíra veľa práce. Liečil panovníka, ženy v jeho háreme aj jeho úradníkov. Keďže musel pracovať aj počas šabatu, postavil mu vezír dom blízko svojho, aby dlhou chôdzou neporušoval židovské náboženské predpisy.
U sultána videl rôzne choroby. Keď liečil sexuálne problémy jeho synovca, začal sa zaoberať impotenciou, afrodiziakami, ale napísal aj veľkú štúdiu o nutnosti hygieny. Ako lekára ho rešpektovali na celom svete. "Galén liečil len telo, ale Maimonides telo aj dušu," napísal jeho súčasník. Niektoré neortodoxné výklady Maimonidovho diela tvrdia, že inšpiroval Freuda.
Ramban - pod týmto menom ho poznajú židia. Jeho výklad Tóry Mišne Tóra, trinásť článkov viery, či po arabsky napísaný Sprievodca zblúdilých sa doteraz vyučujú v náboženských školách a nájdete ich aj v domácnostiach Židov v Izraeli aj v Amerike.
V mnohých dokumentoch o holokauste sa spomína, že nábožní židia si v radoch pred plynovými komorami recitovali 12. článok Rambanovho vyznania: "V hĺbke svojho srdca verím, že Mesiáš príde a aj keď bude meškať, budem ho stále čakať."
Maimonides bol náboženský racionalista. Odmietal povery, ktoré sa vtedy v židovskom svete šírili. Ľudia praktikovali bielu aj čiernu mágiu, viedli spory, kedy presne vznikol svet a utiekali sa skôr k ezoterike. On im v Mišne Tóra dal návod, ako uplatňovať židovské pravidlá v bežnom živote. To sa však nepáčilo mnohým rabínom. V Provensálsku, niekoľko rokov po Maimonidovej smrti dokonca jeho spisy odovzdali dominikánskej inkvizícii. Keď neskôr inkvizícia začala páliť aj Talmud, vydali sa do palestínskej Tiberiady, aby Maimonida odprosili pri jeho hrobe.
Tam chodia zbožní židia dodnes. Prosia o milosť, zdravie a šťastie. Miesto svojho hrobu si Maimonides vybral sám. Prikázal svojim pomocníkom, že keď umrie, majú jeho telo po rituálnej očiste vyložiť na ťavu a nechať ju ísť. Kde sa zastaví, tam ho pochovajú. Ťava putovala deň a noc. Potom zastavila pri meste Tiberius. Cesta z Káhiry do stredu dnešného Izraela musela trvať týždne, ťava sa však podľa legendy preniesla v čase. Naspäť však kráčala mnoho a mnoho dní.
