Petrohradská "krvavá nedeľa"

Vydané 21. 1. 2005 o 0:00 Autor: PETRA PROCHÁZKOVÁ, agentúra Epicentrum pre SME

Dodnes nikto presne nevie, kto dal príkaz strieľať. Nevie sa dokonca ani to, či takýto príkaz vôbec niekto dal. Napriek tomu 22. januára, v nedeľu, ktorá si vyslúžila po tejto udalosti prezývku "krvavá", zostalo ležať na petrohradských uliciach 130 mŕtvych tiel. Je zvláštne, že i po sto rokoch panuje okolo "prvej ruskej revolúcie" toľko nejasností. V ruských dejinách je však toľko bielych alebo skôr čiernych miest, že rok 1905 nie je vôbec výnimkou.

Skoro v nedeľu ráno, 22. januára 1905 sa petrohradskí robotníci, ich ženy a deti pekne vyobliekali. Išli navštíviť cára a chceli mu ukázať, že stoja za jeho pozornosť a že nejdú žobrať, ale požadovať. Kolóny sa pokojne, pomaly a rozvážne začali pohybovať od robotníckych štvrtí Petrohradu k Zimnému palácu.

Manželky sa formovali do neorganizovaných hlúčikov a ohovárali tých, čo zostali doma. Politicky uvedomenejší manželia im nadávali, že kazia vzhľad zástupu, keď nekráčajú v jednom rade. Nedeľa vyzerala úplne pokojne a nikomu ani nenapadlo, že sa pekné oblečenie o chvíľu premení na smútočný rubáš. V sprievode sa okrem robotníkov a ich manželiek pohybovalo aj mnoho mužov s úplne nerobotníckym výzorom, na ktorých bolo hneď na prvý pohľad vidieť, že patria k tajnej polícii. Uniformovaní policajti lemovali ulice vedúce k sídlu cára Mikuláša II. Cestou sa pridávali ďalší občania. Masa ľudí však nepôsobila hrozivo. Nad hlavami dokonca niektorí niesli obrazy cára, ktorému sa chceli posťažovať na správanie továrnikov, skorumpovaných úradníkov, policajných veliteľov - všetkých, ktorí balamutia vládcu a bránia tomu, aby mohol spravodlivo riadiť veľmoc.

Demonštranti vlastne išli k cárovi na návštevu a ako hovorí pravá ruská tradícia, mal ich privítať, ponúknuť im čaj, vypočuť a aspoň popremýšľať, čo ich trápi. To by v roku 1905 poddaným úplne stačilo, aby sa aspoň na chvíľu upokojili. Lenže cár nebol doma.

Vodcom demonštrantov bol pred sto rokmi človek, o ktorom sa dodnes dohadujú odborníci. Pôvodne väzenský pop Georgij Apollonovič Gapon. Dnes je už overené, že bol agentom tajnej polície. Nikomu sa však nepodarilo dokázať, že krvavú nedeľu naplánoval. Niektorí sa prikláňajú k verzii, že síce bol agentom, ale zároveň chcel robotníkom pomôcť, a preto tajnú políciu zneužil a zradil. Iní sa domnievajú, že mal vyvolať nepokoje, ktoré by dali dôvod na tvrdý zásah proti organizátorom demonštrácie, nie však na masaker.

Pochod na Zimný palác vyprovokovala drobná príhoda. Niekoľko robotníkov Putilovského závodu vyhodili z práce pre konflikt s majstrom. Banalita. Stála však napokon na začiatku revolúcie. Je pravdepodobné, že robotníci o žiadnej revolúcii vôbec nerozmýšľali. Manifest, ktorý Gapon spísal a ktorý chceli odovzdať cárovi, obsahoval revolučné myšlienky, ako slobodu slova, odluku cirkvi od štátu či pozemkovú reformu, ale ozbrojené povstanie v plánoch chýbalo. Boľševici vtedy boli v zárodku a Lenin v Ženeve si povzdychol: "Čo sa mňa týka, ja by som revolúciu radšej odložil na jar."

V predvečer šéf ministerstva vnútra Svjatopluk-Mirskij zvolal narýchlo tajnú schôdzku zodpovedných činiteľov, na ktorej sa dohodli, že demonštranti nesmú preniknúť do Zimného paláca. Ako im v tom zabrániť, už nepovedali. Cár bol pokojný. Keď dostal od účastníkov schôdzky šifru: "Situácia je pod kontrolou," odišiel oddychovať do svojho sídla Carskoje selo.

V nedeľu okolo 14. hodiny sa kolóny demonštrantov zliali na Palácovom námestí do obrovskej hučiacej masy. Priestranstvo obkľúčil jazdecký oddiel i pechota. Prvé výstrely síce smerovali do vzduchu, ale aj tie už zabíjali. Chlapci, ktorí chceli dobre vidieť na cára, od ktorého očakávali, že vyjde k demonštrantom, sa vyšplhali na stromy a guľky zasiahli práve ich. Prvé rady robotníkov sa zastavili. Lenže ľudia vzadu išli ďalej a tlačili na tých pred sebou. Nastal zmätok. Vojaci v takej situácii zvyčajne zaujmú bojový postoj a chrániac vlastnú kožu, strieľajú na všetkých. Presne to sa stalo.

Po masakre bol cár úprimne rozčarovaný a z aktivizácie revolučného hnutia dostal ozajstný strach. Onedlho povstal krížnik Potemkin, nasledovali nepokoje v ďalších ruských mestách. V októbri 1905 moc ustúpila a cár podpísal manifest zaručujúci občianske práva. Ďalšie protesty potlačilo vojsko a revolúcia vyprchala.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahČo sa to stalo s časom? Náramkové hodinky miznú z rúk

Bol to vynález desaťročia. Nebyť náramkových hodiniek, niektoré strategické bitky by možno dopadli inak. Dnes prehrávajú samotné náramkové hodinky.

Spoplatnený obsahMala byť ombudsmanka aj na pochode za rodinu?

Bubon, koláž Krista a zástava, celý výjav pripomínal akúsi civilnú procesiu.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní