 FOTO - ARCHÍV |
Českého novinára a spisovateľa Ferdinanda Peroutku považujú popri Karlovi Havlíčkovi Borovskom za najvýznamnejšieho predstaviteľa českej demokratickej žurnalistiky. Oboch spájajú dôsledné demokratické postoje, triezve, kritické uvažovanie či skvelý štýl, sarkazmus a schopnosť presne, výstižne formulovať svoje postoje. Podobne ako Havlíček mal aj Peroutka umelecké ambície a dúfal, že si ho budúcnosť bude pamätať najmä ako spisovateľa a dramatika. Novinárčinu bral ako "odskok", prechodnú či doplnkovú záležitosť. Stal sa však na desaťročia najpilnejším a najváženejším komentátorom domáceho diania. Na výročie jeho narodenia udeľujú najznámejšiu českú novinársku cenu. Peroutka sa narodil 6. februára 1895, pred 110 rokmi.
Do novín začal písať už po maturite. Po prvej svetovej vojne sa v roku 1919 stal šéfredaktorom liberálneho časopisu Tribuna, v ktorom vynikol glosami o českej národnej povahe a českom myslení.
Polemizoval v nich s masarykovskou tézou či skôr mýtom, podľa ktorej je zmyslom a hlavnou ideou českých dejín reformácia a demokratická tradícia, tiahnuca sa od Husa cez Komenského až k demokratickému Československu. "Nie je pravda, že sme deti statočných husitov a pracovitých obrodencov, lebo naši otcovia a dedovia volali ešte pred pár rokmi Nazdar! cisárovi Františkovi Jozefovi," písal naopak Peroutka.
Jeho hviezdne obdobie sa začalo po odchode z Tribuny. Masaryk, vtedy už prezident Československej republiky, si mladého ani nie tridsaťročného novinára zavolal a zo svojich zvláštnych fondov mu dal jeden milión korún na založenie vlastného týždenníka. Prvé číslo kultúrnej politickej revue nazvanej Přítomnost vyšlo v januári 1924 a vychádzala až do jej zákazu nacistami (potom, čo Peroutka odmietol ponuku viesť ju ďalej v kolaborantskom duchu). Medzi jej autorov patrili najdôležitejšie české osobnosti prvej republiky, napríklad obaja bratia Čapkovci.
Napriek svojmu pôvodu sa Přítomnost vyhla osudu servilného propagátora prezidentových názorov a zachovala si nezávislosť. Po jednom článku k Masarykovým narodeninám, ktorý síce podporil jeho politiku, zároveň ho však riadne skritizoval ako filozofa, sa dokonca prezident s Peroutkom dlhší čas nerozprával a uvažoval o založení nového časopisu.
Okrem Přítomnosti písal Peroutka politické komentáre aj inam, napríklad do denníka Lidové noviny, popri jeho týždenníku druhého najdôležitejšieho periodika medzivojnových Čiech.
Peroutka bol tiež členom legendárneho klubu piatočníkov, ktorí sa schádzali a debatovali u Karla Čapka každý piatok. Novinár ostrého pera na týchto schôdzkach, na ktoré často prichádzal aj Masaryk, podľa spomienok účastníkov väčšinou mlčal a bafal z jednej zo svojich legendárnych 77 fajok.
Za hlavné Peroutkovo dielo môžeme považovať niekoľkozväzkovú nedokončenú knihu Budovanie štátu. Kniha popisuje vznik a konsolidáciu Československa a ponúka vynikajúce portréty osobností a charakteristiky jednotlivých politických síl a myšlienkových prúdov. Knihu opäť konzultoval s Masarykom aj jeho nástupcom Edvardom Benešom, podobne ako vo svojej novinárskej práci si však dokázal zachovať kritický odstup.
Druhú svetovú vojnu prežil v nacistických koncentračných táboroch Dachau a Buchenwald. Po návrate do Čiech sa nakrátko stal poslancom Národného zhromaždenia a potom šéfredaktorom obnovených Lidových novín, vychádzajúcich pod menom Svobodné noviny, a týždenníka Dnešek, ktorý zas mal byť nástupcom Přítomnosti. Rýchlo sa však dostal do konfliktu s novými vládcami krajiny a stal sa terčom čoraz nenávistnejších útokov komunistov.
Po komunistickom puči vo februári 1948 odišiel Peroutka do exilu do Anglicka. O dva roky neskôr pokračoval do Spojených štátov. Usadil sa v New Yorku, kde spoluzakladal a až do roku 1961 riadil československé vysielanie rádia Slobodná Európa. Pre rádio písal pravidelné týždenné komentáre o vývoji v Československu, celkovo ich bolo viac ako 1500.
V exile vydal aj dva najznámejšie romány Oblak a valčík, popisujúci vojnové obdobie a konflikt jedinca s totalitnou mocou, a Neskorší život Panny, relativizujúci mýtus o Johanke z Arku.
Peroutka zomrel v roku 1978 s pocitom nie príliš úspešného človeka, ktorému v živote nevyšlo nič, o čo sa snažil. Peroutkove pozostatky previezli do Čiech a pochovali na cintoríne velikánov národa na pražskom Vyšehrade až v roku 1991.
