Bunuel Luis

Vydané 22. 2. 2005 o 0:00 Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁ

Pre film sa rozhodol v čase, keď ho kritici považovali za primitívnu zábavu. "Keď som matke oznámil, že mám v úmysle nakrútiť svoj prvý film, dostala šok a takmer sa rozplakala, ako keby som jej povedal: Mami, chcem sa stať klaunom. Musel zasiahnuť notár, náš rodinný priateľ, ktorý jej vážne vysvetlil, že na filme sa dajú zarobiť slušné peniaze a že sa dajú nakrútiť aj zaujímavé diela, akými sú napríklad talianske historické filmy z čias antiky," spomína vo svojej knihe Do posledného dychu. Napísal ju v roku 1982, šesť rokov pred smrťou. Dnes je vzácnym dokumentom o jeho vnímavej a zvedavej povahe, filme, umení i dobe, v ktorej žil. Pred 105 rokmi sa narodil jeden z najoriginálnejších filmárov vôbec - Luis Bunuel.

Bunuelovi rodičia patrili k španielskej buržoázii a prichystali mu tradičnú katolícku výchovu. Malého Luisa priťahovala atmosféra bohoslužieb, sám si vyrobil potrebné nástroje a doma na povale slúžil omšu svojim sestrám. Aj do školy začal chodiť k jezuitom. Raz sa však pred omšou opil, miništrovanie nezvládol a vychovávatelia ho za trest vyhodili.

K viere už nikdy tak blízko nemal, v mladosti sa nechal strhnúť modernými spoločenskými a umeleckými hnutiami, postupne si budoval vlastnú morálku, oslobodenú od prijatej výchovy a až do smrti zostal ateistom. Jeho kritický postoj k náboženstvu, najmä k jeho dogmám, sa najviac prejavil vo filme Mliečna cesta z roku 1969.

Koncom dvadsiatych rokov sa zblížil so skupinou surrealistov. S Bretonom, Eluardom, Aragonom, Lorcom či Dalim zostal len tri roky, poznamenalo ho to však na celý život. Navždy mu zostalo blízke voľné vstupovanie do hlbín duše, hra so všetkým, čo je iracionálne a temné.

Rád sníval - v spánku, aj s otvorenými očami. Prvý film Andalúzsky pes (1929) postavil na dvoch svojich snoch - o zaostrenom oblaku pretínajúcom oblak a o britve prerezávajúcej oko. Scenár napísal spolu s Dalim. Povedali si, že v ňom nezostanú žiadne myšlienky ani obrazy, ktoré by sa dali nejako vysvetliť, z rozumového, psychologického alebo kultúrneho hľadiska. Zelenú malo len to, čo ich samých šokovalo. Film mnohých provokoval, mnohých dráždil, dve ženy pri jeho premietaní porodili. Komerčne bol však veľmi úspešný.

Horšie dopadol Zlatý vek (1930). Mal to byť film o šialenej láske, film o mužovi a žene, ktorí sa nemôžu nikdy spojiť. Odporcovia surrealistického hnutia hodili pri jednom jeho premietaní do plátna bombu, preto ho polícia radšej zakázala. Do kín sa vrátil až po päťdesiatich rokoch, najprv v New Yorku, potom v Paríži.

Bunuel bol nútený cestovať a tvoriť v zahraničí, ak sa chcel vyhnúť Francovej diktatúre. Pre svoje radikálne a ostré názory (najmä na sociálnu politiku vlády) sa dostal na viacero čiernych listín. Niekoľko rokov žil a pracoval v Paríži, Hollywoode, najdlhšie zostal v Mexiku, hoci neznášal teplo. Živil sa ako režisér, producent, dabingový režisér i upravovateľ dialógov. Veľa kolegov ho obdivovalo, že dokázal nakrúcať rýchlo, s malým štábom a za málo peňazí. Nikdy nemal problém prispôsobiť svoje nápady a vízie rozpočtu.

Výraznou kapitolou jeho života bolo priateľstvo a spolupráca so scenáristom Jeanom-Claudom Carrierom. Spolu nakrútili Krásku dňa (1967), Mliečnu cestu (1968), Ten temný objekt túžby (1977). Vo filme Skrytý pôvab buržoázie (1972), za ktorý dostal Oscara, sa s chuťou pustil do svojej srdcovej záležitosti - neustáleho opakovania rovnakého deja a viet. V Prízraku slobody (1974) posunul hranice autorskej slobody ešte ďalej. Nechal sa unášať náhodou - náhodne si vyberal a rozvíjal motívy, ktoré jeho filmový príbeh skrýval. Náhodu (spolu so záhadou) Bunuel považoval za jediný zvrchovaný princíp sveta. Uvedomil si však, že pri písaní tohto filmu sa s Carrierom dostali na hranice experimentu, viac pravidiel rozprávania príbehu už nemohli prekročiť. Ešte krok, a už by boli absolútne nezrozumiteľní. Svoju filmovú kariéru tak Bunuel dokončil s poznaním, že neobmedzená tvorivá sloboda, po ktorej túžil, je a zostane iluzórna.

Bunuel sa nikdy nebral vážne, vedel si celkom dobre predstaviť, že by všetky jeho filmy zhoreli na malej hranici v jeho záhradke. Ku koncu života veľmi trpel hluchotou a občas nudou z nečinnosti. Nenávidel informácie, ale veľmi si želal, aby mohol aspoň raz za desať rokov vstať z hrobu a kúpiť si noviny - aby vedel, čo je vo svete nové.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahPred cestou sme vtipkovali, spomínajú ženy z prvého transportu do Osvienčimu

V sobotu 25. marca je 75. výročie prvého transportu Židov do koncentračného tábora v Osvienčime.

Spoplatnený obsahVaršava chce zavrieť Tuska. A s ním poľskú demokraciu

Poľsko začalo s kriminalizáciou politických protivníkov.

Spoplatnený obsahGorillaz idú do vesmíru. Ich nová hudba je experiment

Animovaná kapela vydala štyri nové piesne.

Sagan na E3 Harelbeke spadol, vyhral Van Avermaet

V záverečnom špurte sa rozhodovalo medzi triom Belgičanov.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní