Bitka pri Waterloo

Vydané 17. 6. 2005 o 0:00 Autor: PAVEL POKORNÝ, čtk
FOTO - ARCHÍV

Malo to byť ďalšie slávne víťazstvo geniálneho vojvodcu. Nakoniec to bola posledná významná bitka napoleonských vojen a jej konečné rozuzlenie vošlo do dejín ako synonymum zdrvujúcej prehry a pádu. Napoleon o štyri dni neskôr druhý raz a definitívne abdikoval a odišiel do vyhnanstva na Ostrov svätej Heleny. Nebolo vraj dňa, aby vo svojom vyhnanstve nespomínal na Waterloo. Bitka pri tejto nevýznamnej dedinke neďaleko Bruselu sa odohrala 18. júna 1815, teda pred 190 rokmi.

V onú daždivú nedeľu v premáčaných brabantských poliach sa skončila stodňová labutia pieseň panovníka, ktorý dúfal v obnovu svojho osobného postavenia i postavenia Francúzska - dvoch vecí, ktoré nedokázal rozlišovať. S jeho impériom to išlo v rokoch 1813 a 1814 z kopca. Stratil celú Európu a sám sa - potom, čo spojenci dosiahli v marci 1814 Paríž - zriekol trónu. Vo vyhnanstve na ostrove Elba však dlho nevydržal a 20. marca 1815 bol opäť v Paríži.

Napoleonov návrat bol pre okolité mocnosti neprijateľný, aj keď ich cisár uisťoval, že už nemá žiadne dobyvateľské ambície.

Anglicko, Rakúsko, Prusko a Rusko začali s menšími štátmi okamžite mobilizovať svoje armády a tiahli proti Francúzsku.

Napoleon vyžmýkal z vyčerpaného Francúzska posledné rezervy a do vojska povolal koho len mohol. V júni 1815 tiahol s armádou zloženou väčšinou s narýchlo vycvičených nováčikov do Belgicka. Tam sa už medzitým zhromažďovali pruské a britsko-holandské vojská. Napoleon ich chcel roprášiť skôr, ako sa k nim pripojí ruská a rakúska armáda.

Francúzi porazili 16. júna pruskú armádu maršála Blüchera pri Ligny a zatlačili Britov vedených vojvodom z Wellingtonu z ich postavení. Tretinu svojich síl pod vedením maršála Grouchyho vtedy Napoleon vyslal na prenasledovanie a zničenie Prusov a sám sa pustil za Britmi.

Wellington rozmiestnil svoje vojsko pri Waterloo, po oboch stranách cesty vedúcej z Charleroi do Bruselu. Jeho vojsko bolo slabšie, mal 67-tisíc vojakov a 180 diel, oproti stálo 73-tisíc mužov s 246 francúzskymi delami. Angličanov plán bol prostý - brániť sa a vydržať nápor Francúzov, kým mu Blücher so svojimi Prusmi nepríde na pomoc. Napoleon naopak predpokladal, že Prusov medzitým dorazí Grouchy, ktorý potom so svojimi 30-tisíc vojakmi príde na pomoc jemu.

Pre rozmoknutý terén sa nemohol francúzsky útok začať už na svitaní a Napoleonova armáda musela čakať skoro do poludnia.

Dlhé hodiny sa potom jeden útok Francúzov za druhým rozbíjal o "tenké červené línie", zničujúce salvy dlhých radov disciplinovaných a dobre vycvičených britských pešiakov, červenokabátnikov.

Neuspel ani pokus Napoleonovho obľúbenca, odvážneho, ale nerozvážneho maršála Neya, rozhodnúť bitku veľkým útokom francúzskeho jazdectva. Predčasný útok podniknutý bez cisárovho príkazu sa roztrieštil opäť o britskú pechotu, ktorá vytvorila obranné štvorce nazývané karé, ježiace sa hlavňami pušiek s bodákmi, cez ktoré jazdci neprenikli.

To už bolo neskoré popoludnie a na okraji bojového pola sa začali objavovať prvé pruské jednotky. Zo začiatku nebolo jasné, ktorej strane neznámi vojaci prichádzajú na pomoc. Napoleon bol dlho presvedčený, že je to Grouchy, a keď si uvedomil svoj omyl, bolo už neskoro.

V poslednej chvíli sa Napoleon pokúsil ešte raz zvrátiť výsledok stretnutia. Do útoku proti urputne sa brániacim Wellingtonovým pešiakom vrhol svoju elitnú starú gardu. Stalo sa však niečo, do tej doby neuveriteľné: pod paľbou britských pušiek garda najprv zaváhala, zastavila sa a nakoniec sa obrátila na ústup.

Úder pruskej armády do boku Francúzov už bol skôr ranou z milosti. Napoleonova armáda sa rozpadla a jej ústup sa zmenil na útek. Česť si do poslednej chvíle zachovala iba garda. Sformovala tiež obranný štvorec a na výzvu, aby sa vzdala, reagoval jej veliteľ generál Cambronne podľa tradície jediným slovom: "Merde!" (hovno).

Víťazní spojenci stratili pri Waterloo viac ako 20-tisíc mužov, vo francúzskej armáde bol počet obetí ešte asi o 10-tisíc vyšší a 9 000 Francúzov padlo do zajatia.

Pre Britov aj pre Francúzov sa Waterloo aspoň do prvej svetovej vojny stalo "bitkou všetkých bitiek". Každý britský vojak, ktorý sa na nej zúčastnil, dostal zvláštnu medailu, mimoriadnu finančnú odmenu a tento jediný deň sa mu počítal ako jeden odslúžený rok. To podľa vojenského historika Johna Keegana presvedčilo aj tých najnatvrdnutejších pešiakov, že boli súčasťou naozaj niečoho významného.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahČo sa to stalo s časom? Náramkové hodinky miznú z rúk

Bol to vynález desaťročia. Nebyť náramkových hodiniek, niektoré strategické bitky by možno dopadli inak. Dnes prehrávajú samotné náramkové hodinky.

Spoplatnený obsahMala byť ombudsmanka aj na pochode za rodinu?

Bubon, koláž Krista a zástava, celý výjav pripomínal akúsi civilnú procesiu.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní