Fašistický režim vo Vichy

Vydané 8. 7. 2005 o 0:00 Autor: MATEJ HANULA
Pétain s Hitlerom. FOTO - ARCHÍV

Bleskovú vojnu proti Francúzom Nemci v roku 1940 vybavili za 39 dní. Štrnásteho júna boli v Paríži. Zakrátko odzvonilo aj takmer sedemdesiatročnej 3. francúzskej republike. Desiateho júla 1940, pred 65 rokmi, odhlasovali obe komory Národného zhromaždenia, že výkonná aj zákonodarná moc prechádzajú do rúk maršala Philippa Pétaina. Stalo sa tak v kúpeľnom meste Vichy v strednom Francúzsku, podľa ktorého dostal nový režim svoje meno.

Po obsadení Paríža sa francúzska vláda presunula do Bordeaux. Premiér Paul Reynaud nepresadil pokračovanie odboja z francúzskych teritórií v severnej Afrike a 16. júna abdikoval. Na jeho miesto nastúpil 84-ročný Pétain, hrdina bitky pri Verdune v roku 1916, ktorý presadil prímerie s Nemcami.

Francúzske územie Nemci rozdelili na dve časti. Strategicky významnejšia severná s Parížom a celým atlantickým pobrežím sa dostala priamo pod ich vojenskú správu. Tvorili ju tri pätiny rozlohy Francúzska. Zvyšné dve pätiny na juhu mali spravovať francúzske orgány. Alsasko a Lotrinsko Nemci pripojili priamo k ríši.

Vláda si za svoje sídlo vybrala málo významné mesto Vichy. Bol tu dostatok hotelov, ktoré sa mohli stať sídlom ministerstiev. Akt, ktorým parlament 10. júla fakticky odhlasoval svoj zánik, sa odohral v miestnom kasíne.

V nasledujúcich dňoch vydal Pétain štyri ústavné zákony, ktorými vymedzil právomoci hlavy štátu, čo bol titul, ktorý udelil sám sebe. Prezident Albert Lebrun nikdy oficiálne neabdikoval, iba jednoducho zmizol zo scény. Nový režim začal používať pomenovanie Francúzsky štát.

Pétainova busta nahradila ako stelesnenie Francúzska sochu Marianny. Jeho kult zvýrazňovala aj prísaha jeho osobe, ktorú vysokým štátnym úradníkom nariaďoval od roku 1941 zákon.

Francúzske heslo "sloboda, rovnosť, bratstvo" vystriedal slogan "práca, rodina, vlasť". Mal symbolizovať návrat k tradičným hodnotám, ktoré republika spochybnila. Paradoxom však bolo, že ho zosobňoval muž, ktorý sa oženil až po šesťdesiatke a deti nemal.

Po dlhých desaťročiach tak Francúzsko zažívalo autoritársku vládu. Podľa historika Michaela Curtisa sa vichystický režim niektorými prvkami podobal súdobým fašistickým režimom. Zdôrazňoval národnú jednotu, cenzuroval kritické názory a zakazoval nepohodlné politické strany. Zastavil činnosť nezávislých organizácií a bojoval proti "nepriateľom" - Židom, cudzincom a komunistom.

Boli tu však aj rozdiely. Režim nepresadzoval žiadnu všestrannú ideológiu, nezaviedol systém jednej strany, neuplatňoval estetickú kontrolu v umení. Mal rôznorodých stúpencov od otvorených fašistov po technokratických oportunistov.

Najtemnejšou stránkou vojnového Francúzska bol postoj k Židom. Vláda vo Vichy prijala už 3.októbra 1940 zákon známy ako Židovský štatút, ktorý obmedzoval alebo zakazoval ich pôsobenie v slobodných povolaniach a v štátnej službe. Za štyri roky vydala 168 antisemitských právnych dokumentov, ktoré boli prísnejšie ako nemecké.

Židovský majetok sa arizoval. Kruto prenasledovaní boli predovšetkým tí Židia, ktorí sa do Francúzska prisťahovali pred vojnou. Takmer 80-tisíc francúzskych Židov skončilo v koncentračných táboroch, 10-tisíc z nich bolo z neokupovaného územia.

Vláda vo Vichy robila nábor do légií, ktoré mali na východnom fronte bojovať proti boľševikom. Okrem toho vstupovali francúzski dobrovoľníci do oddielov SS. Posledný minister vnútra Joseph Darnand získal dokonca titul Sturmbannführer. Najznámejším kolaborantom bol Pétainov zástupca a neskôr premiér Pierre Laval, ktorý sa otvorene hlásil k nacistickému plánu "Novej Európy".

Po vylodení spojencov v Normandii boli dni vichystického režimu zrátané. V auguste 1944 sa síce vláda premiestnila do nemeckého Sigmaringenu, ale neskôr všetkých jej významných predstaviteľov zatkli. Lavala, Darnanda a ďalších popravili. Pétain dostal rovnako trest smrti, ale Charles de Gaulle ho zmenil na doživotie. Zomrel v roku 1951.

So svojou minulosťou počas vojny sa Francúzi vyrovnávali dlho. Zdôrazňovali sa najmä zásluhy odboja. Vichystický režim sa ignoroval, rovnako ako sympatie, ktoré mal u mnohých Francúzov. Prehliadala sa aj horlivosť niektorých Francúzov pri prenasledovaní Židov. Francúzsky podiel viny na holokauste priznal až v roku 1995 prezident Jacques Chirac.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahMilióny na štadióny míňajú svoj cieľ. Polovicu dotácií si rozdelí päť podnikateľov

V Košiciach má vďaka štátnej dotácii stáť nový futbalový štadión. Klub však skrachoval.

BLOG TRANSPARENCY INTERNATIONAL

Firmy, ktoré súťažili s Evkou. Podozrenie vopred dohodnutej zákazky sa zvyšuje

Kto súťažil s Agentúrou Evka.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní