 FOTO - ARCHÍV |
"Cieľom môjho vládnutia bolo vrátiť Galii hranice určené jej prírodou, vrátiť Galom galského kráľa, postaviť na miesto Galie Francúzsko a všade, kde bola staroveká Galia vybudovať novú." Tak znie politický závet kardinála Richelieu - skutočného vládcu Francúzska v rokoch 1620 až 1642. Prvý minister, ktorý bol mocnejší ako kráľ, sa narodil v roku 1585 - pred 420 rokmi.
Kardinál Richelieu začal politickú kariéru ako favorit Marie Medicejskej, manželky francúzskeho kráľa Henricha IV., ktorá ako regentka vládla za maloletého syna Ľudovíta XIII. Ako verná katolíčka zmenila politiku svojho pôvodne protestantského muža a snažila sa zblížiť so Španielskom. Svadbou Ľudovíta s Annou Rakúskou, dcérou španielskeho kráľa, sa posilnila moc katolíckych Habsburgovcov v Európe a protestantom hrozilo oslabenie - ale aj celému Francúzsku.
Keď sa začala tridsaťročná vojna, Ľudovít sa zbavil kurately svojej matky, a celkom podľahol názorom kardinála Richelieu. Kardinál veľmi správne pochopil, že sila Francúzska vzrastie vtedy, keď budú v Európe rovnovážne rozdelené sily. Jeho idea silného Francúzska znamenala oslabenie vplyvu náboženstva. "Rozdiel v náboženstve sa môže prejaviť na onom svete, nie na tomto," hovoril. Doma síce oslabil hugenotov, keď obsadil ich poslednú pevnosť La Rochelle, ale zároveň uzatvoril spojenectvo s protestantským Švédskom, a v diplomacii robil všetko, aby rovnováhu síl dosiahol.
Najmocnejším protivníkom doma boli pochopiteľne Anna Rakúska a Mária Medici. Obe robili všetko, aby kardinál padol, a ony dirigovali nestáleho Ľudovíta a rozhodovali tak. Ich intrigy narážali na kardinálovu skúsenosť a prefíkanosť. Jeho špionáž v ich komnatách, či kontrola kráľovninej pošty odhalili sprisahania a spoluúčasť na španielskom útoku proti Francúzsku. Šéf tajnej polície, páter Joseph, prispel zrejme aj informáciami zo spovedných tajomstviev. Kardinál trestal - matku dal poslať do vyhnanstva. Annu Rakúsku prezieravo neodstránil, lebo nebolo v jeho záujme vzťahy so Španielskom ešte zhoršiť.
Pokorená kráľovná poslúchala kardinála na slovo. Ešte nesplnila svoje poslanie - nedala trónu dediča - a preto sa cítila ohrozená. Kardinál zrejme donútil aj homosexuála Ľudovíta XIII., aby svoj odpor k manželke prekonal a potomka splodil. Tajomstvo okolo narodenia Ľudovíta XIV., budúceho Kráľa Slnko, však ostáva. Klebetilo sa, že jeho otcom by mohol byť aj Richelieuov neskorší nástupca, kardinál Mazarin, ten však bol vtedy dokázateľne v Ríme ako diplomat. Možno, že pokračovanie dynastie zabezpečil i Richelieu sám. Anna Rakúska mlčala, Ľudovít mal dediča, a spokojnosť bola teda na všetkých stranách. Ľudovít XIV. svojím narodením zabezpečil prísľub mieru pre Francúzsko, a neskôr sa prejavil ako diplomat, za ktorého by sa nemusel hanbiť ani prefíkaný kardinál.
Richelieu ešte potreboval upevniť vládu. Kráľ a kráľovná skutočne vládnuť neboli schopní, dedič trónu bol dieťa. Preto sa do Paríža vracia Mazarin, aby starnúceho a chorého kardinála vystriedal. Mladý, bystrý a oddaný kardinál mal ešte jednu výhodu. Anna Rakúska v ňom našla spriaznenú dušu. Bol šarmantnejší ako Richelieu a na kráľovnú mal veľký vplyv. Láska, hoci možno len platonická, pomohla upokojiť dvor, vychovávať deti. V roku 1640 sa Mazarin stal prvým ministrom. Richelieu sa Vestfálskeho mieru nedožil, zomrel v roku 1642, nikto však jeho úlohu pri oslabení Habsburgovcov a vytvorení rovnováhy v Európe nemôže spochybniť.
Zjednotiteľ Francúzska, kardinál s absolútnou mocou nad životom a smrťou poddaných, inšpiroval aj umelcov, napríklad Alexandra Dumasa staršieho, ktorý z neho urobil symbol zla a intríg. Traja, či štyria mušketieri, ktorí veria, že chránia kráľa a Francúzsko proti nepriateľovi - kardinálovi, sú tak - nechtiac - aj ukážkou, ako to dopadne, keď spravodliví nemajú dostatok informácií.
Pre krajinu bol Richelieu hlavným projektantom jej budúceho významu, tvorcom periodickej tlače (hoci v tom čase slúžila na jeho propagandu), tvorcom tajnej polície, i zakladateľom diplomacie v klasickom poňatí. Obete svojej politiky však pokladal, ako väčšina politikov, za úplnú samozrejmosť.
