Gide, André

Vydané 21. 2. 2006 o 0:00 Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁ
FOTO - ARCHÍV

Nie je ľahké postihnúť a pochopiť literárne dielo Andrého Gida, ani jeho život. Bol plný rozporov, vedel o tom a bol hrdý, že každého mätie. Nikto nevedel, čím zase prekvapí, a pravdepodobne to nevedel ani on sám. Stotožňoval sa so slávnym výrokom kolegu Jula Renarda: "Keď už sa raz rozhodnem, dlho váham." Gide prešiel všetkým možným - hedonistickým opojením, náboženským mysticizmom, túžbou po sociálnej spravodlivosti i odvrhnutím komunizmu, dlhotrvajúcimi vzťahmi i nepríjemným pocitom odvrhnutia. Pri písaní hľadal pravú ľudskú tvár a popritom postavil naruby tradície francúzskeho románu, rezignoval na jeho štruktúru, skúšal vymyslieť novú. V jeho rodnej krajine mali vždy radi takých rebelov a ľudí na okraji. Po rokoch sa stal francúzskym klasikom a v roku 1947 dostal dokonca aj Nobelovu cenu. Pred 55 rokmi André Gide zomrel.

André tušil, že v živote ho veľmi ovplyvnil otec, hoci spomienok na spoločné chvíle nemal veľa. Právnik a profesor na parížskej univerzite bol často schovaný vo svojej pracovni a Andrého k sebe zavolal len niekedy. Vtedy mu čítal z Moliéra, Odysey alebo Knihy Jóba.

André mal jedenásť, keď jeho otec zomrel a potom ho vychovávali výlučne ženy. Okrem mamy ešte teta a krstná mama. Puritánska protestantská výchova bola v ich rodine samozrejmosťou, mama sa však popritom snažila aj o to, aby sa rozvíjali Andrého zmysly a jeho cit pre prírodu a všetko živé v nej.

Malo to výhody i nevýhody. Citlivosť Andrého bola stále väčšia a spolu s ňou sa stále výraznejšie formovala jeho inakosť. Bol ešte dieťa a už to sám cítil. Mami, ja som iný ako ostatní chlapci, zvykol vravieť, keď sa vracal zo školy. "Človek by chcel veriť, že v detskom veku nevinnosti je duša samý cukor, svetlo a čistota. Ale z tej mojej si nepamätám nič, čo by nebolo škaredé, temné a zákerné. Na fotografii z tých čias vidím, ako sa schovávam za maminu sukňu, oblečený v upravených, ale smiešnych šatočkách, s chorou farbou pleti a krivým pohľadom v očiach."

Škola Gida vôbec nebavila, neobsedel, cítil nechuť k učeniu, skúšaniu i k triede samotnej. Kamarátov nemal, spolužiaci ho zo svojho kruhu vylúčili. A on pritom veľmi túžil, aby ho ľudia mali radi - napriek tomu, že sa chcel od nich sám odlíšiť svojou originálnou povahou a nevšednými záujmami.

Už vtedy vedel, že sa chce venovať literatúre a začal písať básne. Čoskoro sa však ukázalo, že poézia nebude jeho cesta. V roku 1895 prišiel s prekvapivou románovou formou. Paludy boli v podstate antiromán, jeho štruktúra nesmerovala od klasickej expozície k rozuzleniu. Gide zabraňoval tomu, aby sa dejová línia jeho príbehu rozvinula, svoju koncepciu postavil na princípe opakovania. Akoby chcel dokázať, že román sa napísať nedá. Neskôr prišiel s teóriou, že román treba očistiť od zbytočných opisov i dialógov. Zároveň ho však zaplňoval neskutočným množstvom rôznych prvkov a postrehov zo života, lebo chcel spomenúť všetko, čo mu pripadalo dôležité.

A dôležité mu pripadalo všeličo, zakaždým niečo iné. Vravel: "Ak si niekto myslí, že v mojom diele konečne postihol, aký som, mýli sa. Práve od toho posledného sa najviac odlišujem."

Počas prvej cesty do Afriky sa u neho rozvinul sklon k pôžitkárskemu spôsobu života, sexuálne sa odviazal a hoci bol ženatý, mal niekoľko vzťahov s mužmi. Nepovažoval to za žiadne morálne zlyhanie, naopak, považoval to za oslobodenie od konvenčných myšlienok a pokryteckej morálky.

V diele Imoralista sa zasa stavia na stranu kriminálnikov a žiada pre nich lepšie podmienky vo väzení.

Nato ho zasa zasiahol spirituálny ošiaľ a mysticizmus. Priťahovali ho náboženské obrady, ale bol aj veriaci? Skôr nie. Priatelia - spisovatelia (najmä básnik Paul Claudel) sa ho snažili priviesť na katolícku vieru, ale neuspeli. Keď Gide písal Pivnice Vatikánu a Pastorálnu symfóniu, bolo to aj preto, aby spochybnil hodnotový poriadok cirkvi.

Pri druhej ceste do Afriky sa z neho stal vlastne misionár. Začal bojovať proti kolonializmu, stal sa socialistom. Rýchlo však vytriezvel, keď sa bol pozrieť do Stalinovho Ruska.

Nad Gidom by sa dalo mávnuť rukou, povedať, že nevedel, čo chcel a že až pateticky túžil po silných vzruchoch, pocitoch. Za tým sa však dá vystopovať aj snaha nájsť čistú podobu ľudí, jednotlivcov. Gidovi prekážalo, že každý nosí nejakú masku a že sa pod spoločenským tlakom bojí byť sám sebou.

Za to, že sa svojím vnútorným nepokojom toľko zaoberal, mu je dnes francúzska literatúra veľmi vďačná. A hoci písal netradične, kritika oceňuje, že sa vyhýbal anachronizmom, vymýšľal nové, moderné slová a oživil aj francúzsku syntax.

Hlavné správy

Peter Sagan: Superstar made in Slovakia

Začínal na sestrinom bicykli, dnes zarába šesť miliónov ročne.

Minúta po minúte: Choďte a voľte, vyzval nemecký prezident

Schulz už odovzdal hlas, Merkelová pôjde k urnám poobede.

Spoplatnený obsahSchulz sa zachraňoval sľubmi dôchodcom aj mladým

Starých ľudí a mladých rodín odkázaných na pomoc bude len pribúdať.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní