Adenauer, Konrad

Vydané 1. 3. 2006 o 0:00 Autor: MIRIAM ZSILLEOVÁ
FOTO - ČTK

Patril k najvýznamnejším povojnovým politikom Nemecka a predsa neodolal pokušeniu skrotiť si siedmu veľmoc. Spolkový kancelár Konrad Adenauer chcel vlastnú televíziu a neváhal pritom obísť vtedajšie deravé zákony. "Táto televízia je totálnym nástrojom v rukách kancelára, je to horšie, než čo sme tu mali počas tretej ríše," vykrikoval v Bundestagu poslanec opozičných sociálnych demokratov a neskorší prezident Gustav Heinemann. Ústavný súd mu dal za pravdu. Pred 45 rokmi zakázal Adenauerovu televíziu a svojím verdiktom z 28. februára 1961 zobral jeho nástupcom chuť siahnuť na nezávislosť nemeckých verejnoprávnych médií.

Konrad Adenauer junior to v miestnom rhöndorfskom rádiu povedal bez obalu a nahlas. Keď sa ho opýtali, čo by si jeho otec, spolkový kancelár Adenauer želal k 80. narodeninám, ktoré oslávi 5. januára 1956, odpovedal:. "Veľmi by si prial, aby mu priemyselníci podarovali noviny," odpovedal syn. Vedel presne, po čom jeho otec túži.

Prvý povojnový kancelár Nemecka pochopil silu médií už ako starosta Kolína nad Rýnom. Teraz bol pri moci druhé volebné obdobie, jeho kresťanskí demokrati síce vo voľbách v roku 1957 jednoznačne zvíťazili, ale Adenauer tvrdil, že nie vďaka, ale napriek nepriazni novinárov. Keď teraz jeho strana ovládla Bundestag, bol Adenauer pripravený presadiť vznik druhého televízneho programu.

Firmy a podnikatelia už mali v tom čase za sebou niekoľko pokusov založiť súkromné rádio alebo televíziu. V čase začínajúceho hospodárskeho zázraku ich lákala vidina zisku z reklám, ktoré boli vo verejnoprávnych médiách obmedzené. Z vďaky za licenciu by potom vláde a jej kancelárovi poskytli vysielací čas.

Najúspešnejší pokus urobila komisia pre rozhlasovú a televíznu reklamu, v ktorej sedeli vydavatelia, firmy a podnikatelia. Tá sa v roku 1956 začala uchádzať o získanie licencie na televízne vysielanie. V roku 1957 sa žiadosťou zaoberala Nemecká spolková pošta, ktorá mala frekvencie na starosti, a 30. júla 1958 poveril spolkový kancelár ministra pošty technickou prípravou výstavby druhého televízneho programu.

Piateho decembra 1958 sa tak zrodila Freies Fernseh Geselschaft, ktorá mala začať vysielať 1. januára 1961. Kancelár Adenauer by v nej určoval členov dozornej rady. Bez vedomia verejnosti prispel novej spoločnosti sumou 20 miliónov mariek.

Hamburg, Brémy, Dolné Sasko a Hessensko, ktoré ovládali sociálni demokrati, sa však na jeseň obrátili na Ústavný súd. Cítili sa poškodené vo svojom práve rozhodovať o veciach kultúrnych, teda aj o vzniku rozhlasu či televízie. Svoju žalobu opreli o ústavný článok 5, podľa ktorého má vysielanie prebiehať bez zasahovania spolkovej vlády.

Adenauer sa ešte snažil spor urovnať a spolkovým krajinám ponúkol účasť 49 percent. Štát by si ponechal rozhodujúcich 51 percent, čo bolo pre opozíciu príliš veľa.

Rozhodnutie Ústavného súdu z 28. februára 1961 bolo jednoznačné: novozaložená televízia je protiústavná, pretože vznik rozhlasu a televízie spadá do kompetencie spolkových krajín. Ústredná vláda zodpovedá len za techniku potrebnú na vysielanie.

Jedna televízna spoločnosť zanikla, ale tlak na vznik druhého televízneho kanála zosilnel. Akurát mal byť nezávislý od štátu a ekonomických záujmov niekoľkých firiem. Už o štyri mesiace neskôr sa predsedovia vlád spolkových krajín dohodli na zriadení druhého televízneho programu. Mal byť verejnoprávny a nezávislý od vtedajšej spoločnosti ARD. Dostal meno Zweites Deutsches Fernsehen, v skratke ZDF.

Nová televízia začala pracovať v štúdiu svojej zakázanej predchodkyne. Zdedila aj 330 hodín hotového televízneho programu a prenosový voz, ktorý v auguste 1961 priniesol naživo zábery zo stavby Berlínskeho múra. Za tým všetkým bola snaha kancelára Adenauera zmierniť nevôľu verejnosti i spolkových krajín pokusom o založenie svojej televízie. Zvlášť vo volebnom roku. Vláda tak na seba potichu prevzala aj dlh 63-tisíc mariek, ktorý po zakázanej televízii ostal.

Nakoniec prijal kancelár Adenauer porážku so cťou. Krátko po verdikte Ústavného súdu vyhlásil: "Vláda sa jednomyseľne rozhodla, že sa viac nebude podieľať na založení akejkoľvek televízie." Vtedajším rozhodnutím sa riadili aj všetky nasledujúce nemecké vlády.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahČo sa to stalo s časom? Náramkové hodinky miznú z rúk

Bol to vynález desaťročia. Nebyť náramkových hodiniek, niektoré strategické bitky by možno dopadli inak. Dnes prehrávajú samotné náramkové hodinky.

Spoplatnený obsahMala byť ombudsmanka aj na pochode za rodinu?

Bubon, koláž Krista a zástava, celý výjav pripomínal akúsi civilnú procesiu.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní