Goya, Francisco de

Vydané 31. 3. 2006 o 0:00 Autor: ANDREA KOPERNICKÁ
FOTO - ARCHÍV

Spájala sa v ňom divokosť, zmysel pre nové, láska k vlasti spolu so strachom z hlúposti. Možno práve pre zhoršujúcu sa duševnú chorobu bol citlivejším barometrom doby ako ktokoľvek iný. Osud sa s ním nemaznal a hoci pracoval na španielskom dvore, zomrel vo vyhnanstve. Velikán svetového maliarstva, ktorý ovplyvnil surovým realizmom neskoršiu modernu, "portrétny tyran" Francisco de Goya sa narodil pred 260 rokmi, 30. marca 1746.

V klobúku so sviečkami pri maľovaní Čiernych malieb z Domu hluchého, to je asi najslávnejší záber zo slávneho Saurovho sfilmovania Goyovho života. Maľby v temných farbách, hovoriace o ťažkom duševnom rozpoložení autora, sú popri grafikách ironizujúcich ľudské čierne stránky duše Los Caprichos a Býčich zápasoch najznámejšími a bežnému divákovi aj najdostupnejšími.

Goya bol však najmä maliarom kráľovských portrétov, na svoju dobu odvážne realistických, bez idealizácie či mocenského pátosu. Goyovo dielo bolo "poznačené ambivalenciou smerom k revolúcii, zmesou nádeje pre nezávislosť a strachom z hrôz zrodených z anarchie", vysvetľuje historik Niklas Maak. "Za desať rokov sa Goya stal najúspešnejším kráľovským maliarom a portrétistom obdobia, v ktorom žil. Z nášho pohľadu je to však veľmi prekvapujúce, pretože Goya nič neidealizoval: ak ste mali nos ako zemiak, namaľoval ho ako zemiak."

Umelecké nadanie sa u Francisca de Goya y Lucientes prejavovalo už v útlom veku. Otec rozpoznal synov talent a dal ho do učenia Franciscovi Bayeuovi. Jeho sestra Pepa, ako ju nežne nazýval Goya, sa neskôr stala Goyovou manželkou a matkou niekoľkých detí.

Napriek nespornému talentu sa Goya niekoľko rokov neúspešne pokúšal dostať na Akadémiu kráľovských umení v Madride. Kráľovské mesto a dvor sa mu nakoniec stali osudnými najmä vďaka švagrovým kontaktom a vplyvu. Začínal síce ako maliar podkladov pre tkané gobelíny a tapisérie, čoskoro sa však stal dvorným maliarom a maľoval portréty niekoľkých generácií španielskych panovníkov.

Ako 45-ročného ho postihla ťažká choroba, ktorú síce prežil, ale natrvalo ohluchol. Práve tento hendikep a zhoršujúce sa duševné zdravie sa stali dôvodom čoraz častejšej izolácie, existenciálnej úzkosti, ale aj opakovaných duševných záchvatov, vynárajúcich sa hlasov a nočných mor.

Jeho stavu určite nepomohli ani prudké spoločenské zmeny v rodnej krajine, ktoré neuveriteľne tvrdo zaznamenal na plátno a grafický papier. Aby sa mu podarilo vernejšie zachytiť nielen drsnú brutalitu páchaného násilia, ale aj vnútorné prežívanie krutých udalostí, ktoré často videl na vlastné oči, vyrobil si štetec z tŕstia, ktorým nanášal farbu v hrubých vrstvách na plátno.

"Som Goya!... Som hlas Vojny... Som hrdlo ženy, ktorej zavesené telo ako zvon, odzváňa prázdnym námestím... Som Goya!" Báseň Andreja Voznesenského asi najvýstižnejšie charakterizuje zápal a energiu, ktorú Goya vnášal do svojich obrazov vojny, zastrelených, ukrižovaných, znetvorených a umučených.

Niekoľko rokov po údajnom romániku s vojvodkyňou z Alby, ktorá vraj mala byť aj jeho modelom pre pýchu galérie v Prade Nahá Maja a Oblečená Maja, sa strhol boj medzi Španielskom a Francúzskom. Goya sa stal svedkom vpádu francúzskych vojsk, povstania ľudu, ale aj dvorným maliarom Napoleonovho brata Jozefa I. Práve tento fakt sa neskôr stal ďalším dôvodom pre opustenie Španielska. Goya bol totiž oduševnený vlastenec.

Desať rokov po namaľovaní slávnych plátien zobrazujúcich povstanie ľudu - 2. máj 1808 či Poprava v La Moncloa opäť vážne ochorel. Už ako vdovec sa odsťahoval do vidieckeho domu blízko Madridu, dnes slávneho Domu hluchého. V rozmedzí rokov 1820 až 1824 tu vzniklo štrnásť mysteriózne hrôzostrašných malieb, ale aj vzťah s mladučkou La Leocadiou, ktorú učil maľovať.

Ako objasnil historik Fred Licht "rastúca Goyova politická, intelektuálna a ľudská izolácia mohla viesť k maľovaniu iba pre seba. Čierne maľby... sú extrémnou manifestáciou rastúceho neporozumenia a odcudzenia medzi vtedajšou spoločnosťou a umelcom".

V roku 1824 odchádza Goya cez Paríž, ktorý ho, mimochodom, veľmi sklamal, do Bordeaux. Sem k nemu prichádza aj Leocadia, aby sa s ním následne rozišla. Sám, opustený a čakajúci dostal správu od priateľa. Zvesť o jeho príchode Goyu tak rozrušila, že sa mu opäť vrátila choroba. Druhého apríla 1828 stratil reč a polovica tela mu ochrnula. Zomrel v noci z 15. na 16. apríla. O sto rokov jeho ostatky previezli do Zaragozy, kde má hrob dodnes.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahAk si kúpite kuracinu v Tescu, môže vás zastaviť esbéeskár

V niektorých predajniach dáva Tesco bezpečnostné prvky aj na mäso.

Spoplatnený obsahUkrajina je na kupčenie so zbraňami ideálna, využila to aj Severná Kórea

Kyjev a Moskva sa sporia o to, odkiaľ prišli motory pre severokórejské rakety.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní