Prokofiev, Sergej Sergejevič

Vydané 27. 4. 2006 o 0:00 Autor: OLIVER REHÁK
FOTO - ARCHÍV

Keď sa povie ruská hudba, väčšinu ľudí napadnú mená Stravinský, Prokofiev a Šostakovič. Prokofiev v trojici geniálnych skladateľov nestojí uprostred náhodou - od Stravinského ho delí deväť rokov, od Šostakoviča bol zase starší o pätnásť. A jeho príbeh je v základných rysoch kombináciou toho zásadného, čo prežili oni dvaja. Začal sa písať 27. apríla 1891 v malej ukrajinskej dedine Soncovka, kde sa presne pred 115 rokmi Sergej Sergejevič Prokofiev narodil.

Jeho život bol pomerne krátky, ale o to intenzívnejší. A plný paradoxov: bol geniálne dieťa, no na konzervatóriu strávil dvojnásobný čas ako ostatní spolužiaci. Nevedel žiť bez Ruska, no v zahraničí strávil takmer dvadsať rokov. Keď jeho prvú ženu poslali do gulagu, vzal si druhú. Napísal množstvo fenomenálnej a nadčasovej hudby, no zároveň aj niekoľko skladieb pre komunistický režim.

Musel to byť asi čarovný pohľad - pred komisiou zostavenou z vážených profesorov petrohradského konzervatória zastal nečakaný uchádzač o štúdium. Mal trinásť rokov, absolútny sluch a pod pazuchou niekoľko partitúr, medzi ktorými bola aj hotová opera. Nemohli ho neprijať. Ľahký úspech sa však čoskoro premenil na otravu. Väčšina spolužiakov Prokofieva nemala príliš v láske - nad čím sa oni dlho trápili, z neho tryskalo, navyše to často dráždilo uši konzervatívnych pedagógov.

Štúdium kompozície mu veľa nedalo (ani on jemu), zaujímal sa iba o hodiny inštrumentácie s Rimským-Korsakovom. Viac času venoval dirigovaniu a hre na klavír, ktorej základy dostal od matky.

Svoju impozantnú kariéru začal už počas školy. Keďže jeho talent bol silnejší ako nechuť oficiálnych miest, čoskoro Prokofievova hudba znela aj na oficiálnych pódiách v Petrohrade.

Jeho skladby trčali spomedzi vtedajšej produkcie. Prekvapovali odvážnymi harmóniami, jasnými melodickými líniami a virtuóznosťou. Originalitu mladého hudobníka zaznamenal aj impresário slávneho ruského baletu Ďagilev a ponúkol mu spoluprácu. Nikdy však nedosiahla úspech ako v prípade Stravinského. Najmä preto, že na rozdiel od neho zložil jediné folkloristické dielo, balet Rozprávka o figliarovi.

Ďagilevov súbor pôsobil iba v zahraničí, a to zlákalo aj Prokofieva. Krátko po boľševickej revolúcii opustil vlasť, aby sa "nadýchal čerstvého vzduchu". Nedá sa povedať, že by sa mu v Amerike a Paríži nedarilo - koncertoval, nahrával a písal nové skladby. Nebolo to však ono. Aj preto si na rozdiel od Stravinského ponechal ruský pas. Túžba po prírode, rodnom jazyku a ľudových piesňach ho však priviedla späť až po takmer dvadsiatich rokoch.

"Som Rus a to najhoršie pre človeka ako som ja, je život v exile. Nosíme svoju krajinu všade so sebou. Nie celú, len malý kúsok. Práve toľko, aby to najskôr bolelo len trochu, potom stále viac, až na to umrieme," vysvetľoval svojim zaskočeným zahraničným priateľom nezvratné rozhodnutie vrátiť sa do krajiny, v ktorej sa začínali stalinistické čistky.

Režim mu spočiatku dal pokoj a poskytol výhody. Začal s filmovou hudbou (Poručík Kiže, Alexander Nevský, Ivan Hrozný) a skladbami pre deti (krásna symfonická rozprávka Peter a vlk). Pred druhou svetovou vojnou dokončil aj geniálny balet Rómeo a Júlia, ktorým vyvrcholila "klasická" línia jeho tvorby. Vzápätí sa však jeho život zvrtol.

Prvým znakom bolo dlhé odkladanie premiéry Rómea a Júlie. Za otvorenú náruč sa komunistickému režimu chcel zavďačiť gigantickou kantátou na texty Marxa, Lenina a Stalina, výsledok však neuspokojil ani jednu stranu. Za operu Semion Kotko ho kritika strhala a Prokofiev v roku 1941 utrpel prvý infarkt. Odvtedy sa začali jeho zdravotné problémy, ktorým pomohla aj izolácia od španielskej manželky a dvoch synov (hudobníkov, počas vojny "emigrovali" z Moskvy východnejšie do Ruska).

Po vojne už naňho stalinistické kladivo dopadlo naplno - v podobe neslávnej doktríny socialistického realizmu hlásanej Ždanovom. Ten v roku 1948 najsilnejšie zaútočil na Prokofieva so Šostakovičom. Nezachránili ich ani mnohé angažované diela. Obaja skladatelia sa vydesili. Prokofiev sa stiahol do ústrania.

Je viac ako symbolické, že zomrel v rovnaký deň ako Stalin, 5. marca 1953. Celé Rusko vtedy oplakávalo diktátora, smrť geniálneho skladateľa zostala v jeho tieni.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahČudne rozdelené peniaze siahajú ku Kaliňákovmu známemu

Spoločnosť Highchem s pätnástimi zamestnancami a vyše miliónovými tržbami nemá podľa hodnotenia dostatočné odborné kapacity.

Spoplatnený obsahSieť čelí exekúciám, dlžoby nespláca ani SDKÚ

Sieť nezaplatila vyše 500-tisíc eur, pre ktoré ju naháňajú exekútori.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní