 FOTO - ARCHÍV |
Za začiatok kultúrnej revolúcie v Číne sa považuje obežník zo 16. mája 1966, od ktorého vydania včera uplynulo 40 rokov. Ústredný výbor čínskej komunistickej strany v ňom schválil základné koncepty novej politickej línie.
"Zničíme všetky staré idey, starú kultúru, staré zvyky vykorisťovateľských tried a zmeníme všetko, čo nezodpovedá socialistickej ekonomickej základni. Zrazíme tých pri moci, ktorí idú cestou kapitalizmu. Zrazíme reakčné buržoázne autority, zrazíme všetkých buržoáznych rojalistov, zrazíme všetkých netvorov a démonov!" vyhlásil v auguste 1966 oficiálne ciele minister obrany Lin Piao, onedlho sám obeť revolúcie.
Začiatky neslávnej éry siahajú do 50. rokov, keď v Číne prebiehali rôzne budovateľské kampane. Bojovali takmer proti všetkému a všetkým. Rýchly hospodársky rozvoj mal zaistiť "veľký skok". Pokus vodcu Mao Ce-tunga o rýchly vývoj v "skokoch", založený na produkcii ocele a železa, sa nepodaril. Roľníci v obrovských ľudových komúnach stavali malé pece a tavili železo, namiesto toho, aby siali obilie. Nasledoval hladomor v rokoch 1959 až 1961 a ústup Maa do úzadia.
Nový prezident Liou Šao-čchi a generálny tajomník komunistickej strany Teng Siao-pching sa v snahe o nápravu zamerali na pragmatické vedenie hospodárstva.
Stúpenci Maa však chceli zaistiť ekonomiku mobilizáciou davu. Na pomoc vo vnútrostraníckom boji si Mao povolal školskú mládež, organizovanú do zvláštnej údernej sily.
Študentské Červené gardy mohli pod zámienkou likvidácie triednych nepriateľov, "kapitalistov" a spiatočníkov, prakticky bez obmedzenia robiť rozsiahle čistky v armáde, úradoch, medzi robotníkmi i inteligenciou a nakoniec i sami medzi sebou.
Umelcov a inteligenciu vyslali do vidieckych oblastí do tovární a vojenských jednotiek na prevýchovu, aby sa "zocelili". Predtým ich vláčili ulicami v zosmiešňujúcich špicatých čiapkach. Pre študentov ešte nezavretých škôl bolo najväčšou cnosťou odovzdať na skúškach prázdny list papiera na protest proti "buržoáznemu vedeniu".
Červené gardy bojovali proti "štyrom prežitkom" - mysleniu, kultúre, tradíciám a spôsobom. Zatvárali školy, ničili múzeá, knižnice a ďalšie kultúrne a historické pamiatky, pálili knihy. Spustošené boli najstaršie chrámy, ktoré predtým štát chránil ako pamätníky minulosti. Pre čínsku mládež, nepoučenú o ich hodnote, boli ľahkým terčom. Protesty vo svete nakoniec viedli k obmedzeniu ničenia kultúrneho dedičstva, ale väčšinou už bolo neskoro.
Krajina bola v rozklade, chaos ochromil hospodárstvo a dopravu, boje a preskupovanie obyvateľstva hrozili sociálnou katastrofou. Na nezvládnuteľné Červené gardy poslal Mao v roku 1967 armádu, ktorá získala základnú kontrolu nad krajinou až na konci nasledujúceho roka. V rámci obnovenia poriadku v mestách 16 miliónov študentov poslali na vidiek na prevýchovu. Aj Maova tretia manželka, bývalá šanghajská herečka Ťiang Čching a jej skupina (neskôr nazvaná Gang štyroch) strážila ideovú čistotu revolúcie a mala na svedomí smrť tisícky ľudí.
Keď boli Červené gardy odstránené a strana získala kontrolu nad armádou, opäť prevládli Maove ultraľavicové koncepcie. Až smrť Maa v septembri 1976 dala definitívnu bodku za kultúrnou revolúciou.
Napriek tomu, že v samotnej Číne kultúrnu revolúciu odsudzovali prakticky hneď, ako sa skončila, jej myšlienky ovplyvnili ultraľavicové hnutia v ďalších krajinách (Červení Khméri v Kambodži), dokonca i v západnej Európe. V roku 1981 Komunistická strana Číny oficiálne pripísala hlavný podiel viny na tragédii kultúrnej revolúcie Mao Ce-tungovi, ktorý však napriek tomu "musí byť naďalej rešpektovaný ako veľký revolučný hrdina". V médiách sa o nej nehovorí, knihy a vedecké práce na túto tému sú zakazované. Len nedávno otvorili súkromné Múzeum kultúrnej revolúcie neďaleko Šan-tchou v juhočínskej provincii Kuang-tung.
Autor: KATEŘINA SKŮPOVÁ, čtk
