 FOTO – ARCHÍV |
ril aj vo svojom blues Tmavomodrý svet. Skvelý český hudobný skladateľ sa narodil pred sto rokmi.
Už v detstve ho príroda ukrátila o najpotrebnejšie zmysly. Na pravé oko po trojnásobnej neúspešnej operácii nevidel vôbec a na ľavé iba máličko, akoby sa díval cez priezor na dverách. Po šarlachu a zápale uší trojročný Ježek, ktorý sa narodil v rodine žižkovského dámskeho krajčíra, aj zle počul.
S hendikepom sa však do života pustil s dravosťou a túžbou po poznaní. So zdravými deťmi stačil sledovať vyučovanie iba dva roky, potom sa za ním na šesť rokov zatvorili brány slepeckého ústavu. Okrem slepeckého písma sa naučil hrať na klavíri, violončele, klarinete a gitare. V ústave sa cítil ako vo väzení. Napriek prísnemu zákazu si zaobstaral najnovšie noty džezových a tanečných piesní a tajne ich prehrával. Aj keď ho za to trestali, hudbou protestoval a provokoval ďalej. Nechcel byť trafikantom ani ladičom klavírov, na čo ho v ústave pripravovali.
Na konzervatóriu skúšobnej komisii vyrazil dych, keď spamäti zahral skladby Ravela a Debussyho. Prijali ho ako nezvyčajný a kuriózny prípad do kompozičnej (neskôr aj do klavírnej) triedy, kde „ježkovinami“ a záľubou v džezových skladbách občas privádzal profesorov do zúfalstva. Napokon aj do absolventského klavírneho koncertu „prepašoval“ foxtrot, tango, charleston i džezové nástroje ako saxofón a bicie. Podobne to robil v orchestrálnych, komorných či klavírnych skladbách i scénickej a filmovej hudbe.
Keď v Osvobozenom divadle hľadali hudobníka, Voskovec a Werich si spomenuli na veselého Ježka. Ten javisko miloval.
Do hier Voskovca a Wericha prispel 116 piesňami a skladbami (v jeho pozostalosti však objavili ešte 700 ďalších načrtnutých melódií).
Pre divadlo vytvoril aj nový typ džezového orchestra, ktorý patril k najlepším v Európe. Ježkovou slabosťou bol foxtrot. Medzi najlepšie a náročné skladby patrí Bugatti step. Vznikol v roku 1931 po dramatických automobilových pretekoch o Veľkú cenu mesta Brno, kde zvíťazil francúzsky pretekár s autom značky Bugatti. V návode pre interpretov napísal: Zabudni na všetko, čo si sa naučil na hodinách klavíra. Hraj divoko, neosobne, ale vždy v rytme ako stroj.“
Osvobodzené divadlo sa stalo najpopulárnejšie v Prahe vďaka hrám V+W a Ježkovej hudbe. Vedeli, že smiech je silná zbraň, a tak s ňou narábali aj v hrách. Kritizovali a zosmiešňovali fašizmus. Keď si v politickej satire Osel a stín a Kat a blázen podali Hitlera, v divadle lietali fľaše i facky medzi českými vlastencami a sfanatizovanými fašistami. Divadlo sa dostalo na listinu „nepohodlných“ a autorov čakalo väzenie. Premiéru hry Hlava proti Mihuli ani nedohrali. Činnosť Osvobozeného divadla bola zastavená. Ak sa chceli zachrániť, museli emigrovať.
Ježek sa emigrácii bránil. Bol chorý a nevedel po anglicky. Veril však že sa aj tam uplatní ako skladateľ v divadle alebo ako autor filmovej hudby v Hollywoode. Konkurencia tam bola veľká a humor Voskovca a Wericha bol cudzí nielen pre Američanov, ale i pre krajanov. Ježek sa pre prísne americké autorské normy nemohol uplatniť ako skladateľ. Agenti mu ponúkli sto dolárov za skladbu s tým, že ju predajú autorovi, ktorý môže publikovať. Peniaze potreboval, no takáto ponuka bola ponižujúca. Odmietol ju a radšej učil krajanov hrať na klavíri.
Americký spôsob života mu nesedel. Túžba po domove, rodine a priateľoch zhoršovala jeho stav. Zlyhávali mu obličky. Keď upadol do kómy, zdalo sa, že pod kyslíkovou maskou prežíva orchestrálnu skúšku v Osvobodzenom divadle. Vykrikoval mená členov orchestra, dirigoval, blúznil. Zomrel 1. januára 1942 v newyorskej Cornellovej nemocnici. Bola pri ňom aj krajanka Františka Bečáková, s ktorou sa tam oženil.
