Ľudia a udalosti
Brandt, Willy

Vydané 3. 3. 2008 o 0:00 Autor: Miriam Zsilleová

FOTO – ARCHÍV

V knihe spomienok bývalého nemeckého kancelára táto udalosť zaberá jediný odsek. Willy Brandt v ňom opisuje deň, keď si prebral Nobelovu cenu za mier. „Ocenenie, ktoré ma dojalo,“ napísal. To, čo udeleniu ocenenia predchádzalo, sa do jediného odseku nezmestí. Brandta vyznamenali „za prínos k politickému uvoľneniu napätia v Európe“, o ktoré sa snažil deväť rokov vo funkcii starostu Berlína, tri roky ako minister zahraničných vecí a päť rokov ako spolkový kancelár. Prvý sociálnodemokratický kancelár Willy Brandt získal Nobelovu cenu za mier 20. októbra 1971.

Znalci Brandtovho života tvrdia, že ho k úlohe zmierovateľa predurčila životná skúsenosť. Ako 19-ročný utiekol pred nacistami do nórskeho exilu, aby sa po vojne ako novinár vrátil a sledoval norimberský proces s vojnovými zločincami. Na niekoľko rokov dokonca prišiel o nemecké občianstvo, ktoré dostal až ako 34-ročný. Mal zmysel pre spravodlivosť a demokraciu.

Ako starosta Berlína ho nemal šancu príliš uplatniť. Napätie medzi západnými mocnosťami a Sovietskym zväzom vyvrcholilo rozdelením nemeckého hlavného mesta i Európy Berlínskym múrom. Odlúčil milióny rodín a udelil lekciu obom politickým táborom. Napínanie svalov a silné gestá nikomu nič nepriniesli. Krajina bola rozdelená a hrozba násilia reálna.

Zmena východnej politiky v západnom Nemecku mala priaznivcov iba medzi sociálnymi demokratmi (SPD) a časťou liberálov (FDP). Najsilnejšou vládnou stranou ostávali kresťanskí demokrati (CDU). Pre nich by uznanie Nemeckej demokratickej republiky ako druhého nemeckého štátu znamenalo koniec nádejam na znovu zjednotenie. Čas na zmenu nastal v roku 1969, keď veľkú koalíciu kresťanských a sociálnych demokratov (CDU/CSU a SPD) vystriedala vláda SPD a FDP, ktorú prvýkrát viedol sociálnodemokratický kancelár. Willy Brandt už vo vládnom vyhlásení naznačil, že je nutné zmieriť sa s novou realitou. Treba „zabrániť ďalšiemu odcudzeniu nemeckého národa... Nie je to len v nemeckom záujme, má to význam aj pre mier v Európe a pre vzťahy medzi Východom a Západom.“

Brandtova „nová východná politika“ bola politikou malých krokov. Snažil sa odstrániť konfrontačný tón vo vzťahoch so štátmi východného bloku, hlavne s NDR. Všetko so súhlasom Sovietskeho zväzu. Vláda chcela dosiahnuť častejšie výmeny medzi obyvateľmi oboch nemeckých štátov a zaistiť životaschopnosť západného Berlína, keďže NDR stále častejšie zneužívala výhradné dispozičné právo na dopravu v Berlíne.

„Malé kroky sú viac ako veľké skoky,“ hovorieval Brandt. Po 23 rokoch sa stretol s ministerským predsedom NDR Willim Stophom. Stretnutie neprinieslo konkrétnu dohodu, ukázalo však, že režimy dokážu komunikovať. V tom čase viedol rokovania s Moskvou a Varšavou. Varšavskú zmluvu, ktorá potvrdila nedotknuteľnosť hraníc a oba štáty sa v nej zriekali násilia, prišiel podpísať osobne. V ten istý deň 7. decembra 1970 položil veniec k pomníku obetiam vo varšavskom židovskom gete. Mimo protokolu pokľakol pred pomníkom a uctil si obete minútou ticha. Gesto znamenalo pre poľsko-nemecké zmierenie viac ako zmluva.

V zahraničí žala Brandtova nová východná politika vavríny, keďže uvoľniť napätie medzi Východom a Západom sa snažili aj Spojené štáty. Doma Brandt bojoval so silnou opozíciou a časťou médií. Obviňovali ho, že legitimizuje diktátorský režim.

Nobelova cena za mier bola preto pre Brandta zadosťučinením. „Ak by v mojej bilancii stálo, že sa mi podarilo v Nemecku nastoliť nový zmysel pre realitu, potom by sa naplnila veľká nádej môjho života,“ povedal pri preberaní ocenenia. Vnímal ho aj ako gesto voči krajine, ktorá vyprovokovala druhú svetovú vojnu. Preto sa Brandt tešil, „že mi bolo dopriate, po nezmazateľných hrôzach minulosti, vidieť meno svojej krajiny a vôľu po mieri v zhode...“

Iróniou je, že Willy Brandt musel o tri roky odstúpiť. Východonemecký komunistický režim medzi jeho najbližších spolupracovníkov nasadil špióna. Ak sa dnes Nemcov opýtate na najvýznamnejších kancelárov, vyslovia väčšinou dve mená: Adenauer a Brandt.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahNa náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

Spoplatnený obsahDanko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.

Srebrenica stále pripomína, že Európa nemusí byť imúnna

Mladič sa pred spravodlivosťou nakoniec neschoval.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní