Bielovežský prales - rozpad ZSSR

Vydané 8. 12. 2006 o 0:00 Autor: PETRA PROCHÁZKOVÁ

Väčšina ľudí by dedinku Viskuli hľadala na mape dlho. Zato meno Bielovežský prales znie už povedomejšie. Práve tieto miesta sú späté s rozpadom najväčšieho novodobého impéria. Bolo 8. decembra 1991. Zimný deň ako každý iný.

Dnes o ňom niektorí Rusi vrátane prezidenta Vladimira Putina hovoria ako o jednom z najtragickejších v histórii. Zomrel „velikij a mogučij, nerušimyj Sovietskij Sojuz“.

Traja vodcovia troch republík rozhodli o osude obrovskej komunistickej ríše, ktorá sa tvárila ako nezničiteľná. Jeľcin za Rusko, Kravčuk za Ukrajinu a Šuškjevič za Bielorusko prišli do rezidencie v Bielovežskom pralese bez toho aby vedeli, s čím sa budú rozchádzať. Snáď Jeľcinova skupina tušila, že trápenie sa veľmoci treba skončiť, len nevedeli ako. Dohody vznikali až na mieste, v noci, na obyčajnom písacom stroji. Kto týchto ľudí poveril, aby pohli históriou? Jednoducho vypäté obdobie.

Na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia sa 15 zväzových republík s 270 miliónmi obyvateľov, predstavujúcimi viac než 100 väčších národností, ocitlo vo všeobecnej kríze. Pobaltie už bolo mimo Zväzu sovietskych socialistic­kých republík (ZSSR), v Karabachu sa strieľalo. Krajina sa otriasala národnostnými spormi, vojny boli na spadnutie, politická scéna bola rozháraná, demokratická opozícia v plienkach a rozkladajúca sa komunistická nomenklatúra v poslednom predsmrtnom kŕči. Až 13 z 15 zväzových republík už využilo právo na sebaurčenie.

Neúspešný pokus o puč v Moskve v auguste 1991 ukázal, že od „starých štruktúr“ sa dá čakať čokoľvek. V takej situácii je lepšie nepýtať sa a konať. Presne to traja vodcovia slovanských republík urobili. Podpísali Dohodu o vystúpení zo ZSSR. Giganta ovládajúceho podstatnú časť sveta, víťaza Veľkej vlasteneckej vojny a atómovú veľmoc zmietli z povrchu zemského podpisy troch nie príliš inteligentných, statočných či dôveryhodných „mužikov“. Aký na to mali mandát? Ich poradcovia našli právnu barličku. Rusko, Bielorusko a Ukrajina sú tri zo štyroch zakladateľov ZSSR z roku 1922. Vtedy bola štvrtým účastníkom Zakaukazská Federácia, ktorá zanikla. Kto iný než rodič má právo rozhodovať o osude svojho dieťaťa? A tak ho poslali do hrobu.

Vtedajší prezident ZSSR Michail Gorbačov sa stal kráľom bez trónu. Začal obvolávať verných generálov. Dnes všetci účastníci bielovežskej schôdzky priznávajú, že sa báli zatknutia. Lenže vojaci v Gorbačovovi nevideli náčelníka hodného nasledovania, a tak 25. decembra 1991 Gorbačov abdikoval.

Jeho zúrivosť znásobil fakt, že prvý, kto sa novinu o smrti ZSSR od trojice dozvedel, nebol on, ale jeho americký kolega.

Celá scénka s telefonovaním svetovým lídrom sa podľa svedkov udiala takto: v pamätný deň boli všetky telefóny vypnuté, aby sa nič nedostalo von. Až keď sa pod zmluvami objavili podpisy, Šuškjevič telefonoval Gorbačovovi a Jeľcin Bushovi. S washingtonským Bielym domom sa podarilo spojiť hneď, s Moskvou to trvalo dlhšie a ešte v slúchadle čosi praskalo.

Nezvyčajné je, že všetko prebehlo v triezvosti, čo pri podobných schôdzkach nebolo samozrejmé. Vodka sa pila až po podpise, skôr na guráž než na oslavu. Keď sa rozchádzali, tackal sa len Jeľcin.

Aj keď sa schôdzka v lesnej rezidencii ochraňovanej pracovníkmi KGB v historickom kontexte tvári veľmi dôležito, v skutočnosti šlo len o formalitu. Prezidenti Jeľcin a Kravčuk a predseda Najvyššieho sovietu Bieloruska Šuškjevič si síce dodnes myslia, že pohli dejinami, ale v skutočnosti dejiny hýbali nimi.

Fungujúci Sovietsky zväz ôsmeho decembra 1991 už neexistoval. Hlavné bolo nedopustiť občiansku vojnu a konflikty krvavejšie než tie, ktoré sa napokon na území bývalého ZSSR stali. Dnes milióny ľudí trpia nostalgiou za starými dobrými sovietskymi časmi a troch „vrahov veľkého Zväzu“ zatracujú. Podľa prieskumov plače nad rozbitím ZSSR 56,3 percenta Rusov.

Ľutuje aj exprezident Kravčuk, ktorý pred niekoľkými rokmi vyhlásil, že dnes by si dal odseknúť ruku, ktorou dohody podpísal. Putin zasa označuje túto udalosť za hlavnú geopolitickú tragédiu 20. storočia. Lenže na ľútosť je našťastie neskoro.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahBojoval za ľudské práva, teraz sa zastáva ich utláčateľov. Ján Čarnogurský

Čarnogurský mal vždy blízko k zákazom a príkazom napriek odporu väčšiny, tvrdí bývalý spolustraník Ivan Šimko.

Spoplatnený obsahCesta od brexitu môže viesť aj k colnici v Břeclavi

Česi a Slováci vedia, že potrebujú vyššiu mieru integrácie.

Spoplatnený obsahKriminalista: Sú prípady, keď predali dcéru na sex rodičia

Cena za človeka na čiernom trhu sa pohybuje od 3500 až do 20-tisíc eur.

ARCHÍV

ARCHÍV

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní