Obdobie medzi dvoma svetovými vojnami bolo zlatou érou leteckých priekopníkov. Skúšalo sa spojenie medzi Európou a Amerikou, organizovali sa letecké výpravy z Londýna do Austrálie a nechýbali ani polárne lety. Tie patrili v 30. rokoch medzi priority sovietskych pilotov a konštruktérov. Práve trojčlenná posádka hrdinu ZSSR Valerija Čkalova ako prvá preletela 20. júna 1937 z Moskvy cez severný pól do USA.
Letci i stroj ANT-25, špeciál z kancelárie Andreja Tupoleva, ktorý skonštruoval neskôr slávny Pavel Suchoj, neboli v polárnych letoch nováčikmi. Už v júli 1936 sa im podarilo preletieť z Moskvy na Kamčatku cez Severný ľadový oceán. Za cestu dlhú takmer 9500 kilometrov vtedy Čkalov dostal Zlatú hviezdu Hrdinu ZSSR. Voľba lietadla a posádky pre prelet do Ameriky asi nemohla byť lepšia.
Cieľ: rekordný let
Lietadlo bolo na začiatku 30. rokov postavené s jasným cieľom: prekonávať rekordy v dolete. Suchoj skonštruoval stroj, ktorý sa najviac podobal „prerastenému klzáku“ s jedným motorom. Zhruba 14 metrov dlhý stroj mal rozpätie krídiel neuveriteľných 35 metrov - na porovnanie: dopravné Douglasy DC-3, skonštruované krátko po ANT-25 boli o päť metrov dlhšie a ich rozpätie krídiel bolo naopak o päť metrov kratšie.
Vďaka tejto konštrukcii sa mohol Tupolevov stroj pochváliť jedinečným doletom 13-tisíc kilometrov, kým americké „dakoty“ zvládli len 1600 kilometrov. Valerij Čkalov, druhý pilot Georgij Bajdukov a navigátor Alexander Beljakov sa tak mohli 18. júna o štvrtej ráno vydať na rekordný let. Pôvodne mali letieť dva stroje ANT-25, po závade na motore druhého lietadla sa na cestu nakoniec vydal len Čkalov.
Pre úspech letu v mrazivom prostredí bolo nutné lietadlo čo najviac odľahčiť, a tak sa naložila len tretina z plánovaných potravín (väčšinu tvorila zásoba pre prípad stroskotania). Tú našťastie nepotrebovali, skúsená posádka však musela počas letu bojovať s prírodou i technickými problémami. Už po piatich hodinách objavil Čkalov únik oleja z motora stroja. Poruchu sa podarilo odstrániť a letci pokračovali ďalej.
Námraza
Väčším problémom bola námraza, ktorá sa začala tvoriť na krídlach, zaťažovala lietadlo a zvyšovala spotrebu paliva. Čkalov skúšal námraze uniknúť tak, že vystúpil do väčšej výšky, i tak však zaostával za plánom - mal oneskorenie šesť hodín a bolo jasné, že do cieľa, kalifornského San Francisca, doletí len s veľkou dávkou šťastia.
Po 42 hodinách letu sa sovietski letci priblížili ku kanadskej hranici a po jej prelete zamierili zhruba na 65 stupni severnej šírky priamo na západ k Tichému oceánu. Pridali sa však ťažkosti s kyslíkom, takmer po 60 hodinách letu už ho bolo dosť len pre pilotujúceho Bajdukova a po prelete Skalistých hôr preto klesli. Pokračovali ďalej na juh, nad Oregonom, ale posádka zistila, že má len 120 litrov paliva a Čkalovovi, Bajdukovovi a Beljakovovi nezostalo iné, ako hľadať miesto na pristátie.
Nakoniec zvolili vojenské letisko vo Vancouveri, predmestie oregonského Portlandu. Aj napriek nízkej oblačnosti a dažďu sa Čkalovovi podarilo 20. júna 1937 okolo pol deviatej ráno bezpečne dosadnúť. Lietadlo a jeho posádka za sebou mali 63 hodín a 16 minút letu, ktorý meral 9130 kilometrov. Po pristátí sa zistilo, že v nádrži ANT-25 zostalo 40 litrov benzínu.
Cez New York do Moskvy
Unavenú, ale šťastnú posádku čakalo triumfálne privítanie, najprv sa však po kúpeli a výdatnom jedle konečne vyspali. Dostali aj nové šaty, aby ušetrili na hmotnosti, si so sebou nebrali žiadnu batožinu. A 21. júna sa prvý raz stretli s novinármi. Trojica potom absolvovala triumfálnu cestu New Yorkom a zahanbiť sa nedala ani Moskva.
Pokrok sa však nedal zastaviť, už o necelý mesiac posádka Michaila Gromova na druhom exemplári ANT-25 preletela za 62 hodín a 17 minút 11 500 kilometrov z Moskvy až do San Jacinta v Kalifornii. Národného hrdinu Čkalova čakala práca skúšobného pilota, ktorá sa mu stala osudnou - zahynul v decembri 1938 pri skušobnom lete v stíhačke Polikarpov I-180.
Autor: Pavel Lukáš, čtk
