Udalosti
Ľavicové nepokoje vo Francúzsku - máj 68

Vydané 4. 3. 2009 o 0:00 Autor: Kristína Kúdelová

Máj 1968 trval krátko. Vzletné idey boli slabšie ako výhody kapitalizmu. Aj tak však Francúzov zasiahli.

Nie je veľa ľudí, ktorí by vedeli presne povedať, o čo šlo Francúzom v máji 1968. Nefungovali školy, nevyrábali fabriky, štrajkovali aj médiá. Robotu nahradili protesty a diskusie na každom kroku. K čomu sa v nich dospelo, však bolo nejasné.

Zmätený bol aj Miloš Forman. V Cannes mal práve súťažiť jeho Hoří má panenko, ale francúzski kolegovia nevyzerali, že by ich nejaký festival zaujímal. Aj oni štrajkovali.

Čo sme chceli?

„Počas rozhodujúcej schôdze vyvolali na scénu aj Miloša. Vzal si krátke slovo a povedal, že nechápe dôvody tohto krátkeho rozruchu, ale že sa zo solidarity pridáva na stranu svojich kolegov.“ To vo svojej knihe o roku 1968 napísal scenárista Jean-Claude Carriere. Nazval ju príznačne, Roky utópie.

Forman bol jeho kamarát, tak­isto ako Luis Buňuel, poznal ich rodné krajiny. Vraví: „Keby sme porovnávali Francúzsko s Československom alebo Španielskom, náš režim, spoločnosť a mravy by sa zdali ideálne. Čo sme teda vlastne chceli?“

Slogany Predstavivosť moci alebo Je zakázané zakazovať nedávali odpoveď. Vyznievali nekonkrétne. Alebo smiešne, ako ten, čo na svoju budovu vyvesila národná futbalová federácia: Futbal futbalistom.

Mladí nechceli starnúť

S celou aktivitou prišla mladá a nabrúsená ľavica. Forman to smutne sledoval a svojich francúzskych kamarátov sa pýtal: Prečo chcete vyvesovať červenú zástavu, keď nás stálo toľko úsilia, aby sme ju zvesili?

Všeobecnou odpoveďou bolo: lebo nechceme takúto konzumnú spoločnosť. Prví proti nej zaprotestovali študenti na Univerzite v Nanterre. Na okraji mesta videli nové sídliská pre slabšie sociálne vrstvy a imigrantov. A v nich chudobu.

Zároveň ich však popudili vlastné internáty, lebo chlapci nemohli navštevovať dievčatá. K tomu sa pridala obava o budúce zamestnanie, pretože skostnatený školský systém nereagoval na ich nové túžby a predstavy. Mladí začali odmietať profesorov a ich autority, vraj pri nich starli.

Chaos na komisariáte

Začiatko mája sa vzbúrila aj parížska Sorbonna. Z prejavov študentov sa dalo vyčítať, že čítajú Marxa a že sa inšpirujú surrealistami a anarchistami.

Spočiatku ich nebolo veľa, asi tristo. Revolučná vlna sa spustila, až keď rektorát požiadal políciu, aby zadržala vodcov. Kdekto začal zakladať syndikáty a o pár dní sa už v Latinskej štvrti, okolo bulváru Saint-Michel, stavali barikády. Vytrhávali sa dlaždice, zakladali ohne.

Krajina prestala fungovať a v tom, čo sa dialo, sa nedalo orientovať. Policajti vypočúvali tisícky ľudí. „Na komisariáte som raz videl elegantného, zjavne bohatého homosexuála. V čase útokov na obchody využil rozbité výklady a zobral košeľu. Hrozili mu tri mesiace väzenia. Ale muž sa rozčuľoval: Tá košeľa nejde k ničomu, čo mám! A takmer žiadal vrátenie peňazí,“ spomína Carriere.

Študenti zostali sami

Pri takom zmätku nebolo jasné, či Francúzi naozaj stáli o zrušenie kapitalizmu a ako vyzerali rozhovory s Moskvou, ak nejaké boli. Komunistická strana sa však nepridala na stranu študentov, nepodporila ich.

Generál de Gaulle najprv zbabelo z krajiny odišiel a potom si počkal, kým sa prejaví „mlčiaca väčšina“. Máj 68 v podstate skončil, keď robotníci dosiahli zvýšenie platu. Im nešlo o idey, zlepšenie systému. Chceli lepšie podmienky - v tom starom.

Júnové voľby vyhrala pravica. Napriek tomu, po Máji už bolo mnohé inak: postoj k hierarchii (aj v cirkvi), vzťah k moci. Zmenilo sa ponímanie demokracie, zvýraznila sloboda prejavu, emancipácia žien.

Ten máj si dnes Francúzsko pripomína ako niečo vzrušujúce a nové generácia si pritom často povzdychnú: Aj my by sme chceli zažiť rok 1968! A tí, čo ho tvorili, im odkazujú: pre to ale musíte niečo urobiť.

Štyridsať rokov po sa Francúzi tiež zamýšľajú, či by ešte taká revolúcia bola možná. Krajina zostáva tradične rozdelená na dve skoro rovnaké časti. Jednu ľavú, druhú pravú. Ak jej však chce niekto vládnuť, musí jej svoje plány do detailov vysvetliť.

Dnes je to reformista Nicolas Sarkozy. Nedávno aj on zažil nepokoje študentov. Akurát, že oni svojich učiteľov bránili pred prepúšťaním.

Z prieskumu vzápätí vysvitlo: 80 percent študentov si želá, aby učitelia svoju autoritu prejavovali viac.

Prečo chcete vyvesovať červenú zástavu, keď nás stálo toľko úsilia, aby sme ju zvesili?


Miloš Forman

Hlavné správy

Spoplatnený obsahKotlebovcom po zrušení môžu siahnuť na majetok, pozrite sa na aký

Kotlebovcom sa po vstupe do banskobystrickej župy začalo dariť, kupovali autá aj domy.

Spoplatnený obsahRakúska štátna tajomníčka: Teraz útočia na webe, zajtra v uliciach

Rakúsko pripravuje zákony o nenávistných prejavoch.

Spoplatnený obsahNetreba vedieť, čo je Kajínek. Z väznice vykročila celebrita (Schutzov týždeň)

Proti „ideám“ Sme rodina je šuvix aj nový „sociálny balík“ Smer-SNS-HíD.

Francúzske nepokoje v '68 sa začali ako vzbura študentov. Onedlho protestovala celá krajina.

Francúzske nepokoje v '68 sa začali ako vzbura študentov. Onedlho protestovala celá krajina.

Foto: ČTK/AP, TASR/AP

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní