Herbert von Karajan: monštrum alebo génius?

Vydané 12. 3. 2009 o 0:00 Autor: Peter Pišťanek

Pred dvadsiatimi rokmi zomrel dirigent Herbert von Karajan, ktorý podľa niekoho spĺňal všetky kritériá ťažkého narcisa a nekompromisného egoistu a podľa iných bol naozajstným géniom, najväčším dirigentom, aký kedy kráčal po zemskom povrchu.

Je smutné no prirodzené, že častým sprievodným znakom umeleckého talentu a tvorivých schopností býva samoľúbosť, egoizmus a exhibicionizmus - a to v rôznej miere, od tých najmiernejších a najnenápadnejších prejavov až po rozvinutú narcistickú poruchu osobnosti. Obávam sa dokonca, že tieto negatívne vlastnosti nie sú len obyčajným doplnkom umeleckého úsilia, ale jedným z jeho dôležitých zdrojov a motívov.

Veď si len skúsme predstaviť, čo iné by dokázalo normálneho, zdravého človeka prinútiť, aby sa postavil na javisko či pred kameru a cudzím ľuďom predvádzal akési živé obrazy, aby pred nimi predstieral, že je kýmsi iným a hovoril veci, ktoré vymyslel a napísal ktosi iný? A samotné umelecké písanie - poézie či prózy? Vari môže mať človek k nemu nejakú inú motiváciu, ako exhibicionistické nutkanie povyzliekať sa, obrazne povedané, donaha a ukazovať cudzím ľuďom vnútro svojej duše vyvrátené ako rukavicu?

A čo tak šikanovať stočlenný orchester, vnucovať mu svoju predstavu hrania nôt, ktoré z vlastného duševného nepokoja napísal ktosi iný, neraz už dávno mŕtvy, a potom sa vo fraku postaviť pred cudzích ľudí a pohybmi rúk, pózami a grimasami sa predvádzať - a nebyť za to odvedený v zvieracej kazajke do blázinca, ale dať sa oslavovať nadšenými davmi a spotený sa vracať na dirigentský stupienok niekoľkokrát, ohlušený aplauzom?

Korene

Je to možno zvláštne, ale môj prvý vedomý kontakt so symfonickou hudbou sa odohral vďaka Herbertovi von Karajanovi. Samozrejme, nebolo to na jeho koncerte. V polovici 60. rokov vysielala rakúska televízia (ktorá sa dala veľmi pohodlne a kvalitne chytať aj v Devínskej Novej Vsi, kde som vtedy s rodičmi býval) novoročný koncert, ktorý dirigoval práve Karajan. Bolo fascinujúce sledovať tohto na pohľad sporého človiečika (meral 160 centimetrov) takého pohlteného sebou samým. „Prečo má zavreté oči?" chcel som vedieť. „Lebo je v tranze," vysvetlil mi dedo. „A keby ho teraz vyrušili, spadol by?" spýtal som sa, pretože som si Karajanov tranz vykresľoval nejako podobne ako u námesačníka.

Málokto však mal k námesačníkovi ďalej ako Herbert von Karajan. Od svojho zrodu ako veľkého maestra až po skon pred dvadsiatimi rokmi v Anife v rakúskych Alpách by sme sotva našli príklad človeka, ktorý držal svoj život pevnejšie vo vlastných rukách. A máloktorý umelec vyvolával za svojho života toľko rozporuplných reakcií.

Narodil sa 5. apríla 1908 v Salzburgu ako Heribert von Karajan, syn zdravotného radcu Ernsta rytiera von Karajan a Marthy Kosmacovej von Karajan. Obaja jeho rodičia boli vášnivými milovníkmi hudby. Jeho prapradedo, Georg Johannes Karajanis, pochádzal zo západnej Macedónie (dnes súčasť Grécka) a v roku 1767 prišiel do saského mesta Chemnitz. Spolu so svojím bratom sa podieľal na rozvoji saského textilného priemyslu a v roku 1792 ho za jeho zásluhy saský panovník Fridrich August III. pasoval na rytiera s právom používať prídomok „von" ku skrátenému menu Karajan.

Ich potomok prejavoval už od troch rokov nevšedný talent v hre na klavír. V rokoch 1916-1926 študoval v salzburskom Mozarteu a na viedenskej univerzite. Ako dvadsaťročný zažil vo Viedni Toscaniniho koncert a stretol sa s maestrom osobne. Pod vplyvom tohto zážitku sa začal venovať dirigovaniu, ktoré ho z viacerých hľadísk uspokojovalo a napĺňalo viac ako dráha koncertného klaviristu. V roku 1929, vo veku 21 rokov, debutoval predstavením opery Salome v rodnom Salzburgu a v tom istom roku dirigoval Mozartovu Figarovu svadbu v meste Ulm, kde mu vzápätí ponúkli pozíciu šéfdirigenta mestského divadla. Ponuku prijal a prežil tam úspešných päť rokov. Roku 1934 prvýkrát zastal ako dirigent pred Viedenskými filharmonikmi. Spolupráca s týmto vynikajúcim symfonickým telesom mala trvať desaťročia, prakticky až do Karajanovej smrti.

Kolaborant

Už v roku 1933 Herbert von Karajan vstúpil do rakúskej pobočky NSDAP. Neskôr túto epizódu svojho života zahmlieval a tvrdil, že to bolo až v roku 1934 a že k tomu došlo z čisto karieristických pohnútok, aby získal pozíciu hudobného riaditeľa v nemeckom meste Aachen.

„Na stole predo mnou bol ten papier, tá prihláška, ktorá stála medzi mnou a tým miestom," povedal neskôr svojmu životopiscovi Rogerovi Vaughanovi. „To miesto predstavovalo neobmedzenú moc a takmer neobmedzený rozpočet, skvelý orchester, s ktorým som mohol koncertovať, koľko som len chcel. Mohol som mať svoju sekretárku, vlastnú kanceláriu, cítiť sa ako v siedmom nebi. A oni povedali, že toto všetko bude moje, ale že najprv musím vstúpiť do strany. Uistili ma, že to nič neznamená, maximálne, že pre nich tu a tam odohrám koncert. Tak som si povedal, že by som bol hlúpy, keby som to nezobral. Vzal som pero a podpísal som to."

Zdá sa, že v tomto bode Karajanova inokedy brilantná pamäť zlyhala, pretože výsledky vyšetrovania denacifikačnej komisie jasne dokázali, že členom NSDAP sa stal už roku 1933 vo Viedni a po zákaze NSDAP v Rakúsku svoje členstvo obnovil v Nemecku. To bolo naozaj v roku 1934, ale maestro vtedy už bol hudobným riaditeľom v Aachene. Keď mu to Vaughn pripomenul a doložil fotokópiami prihlášok, Karajan to jednoducho odmietol ako falzifikát, ktorý vyfabrikovali jeho odporcovia.

Nacista...

V roku 1937 sa začala aj dlhoročná Karajanova spolupráca s Berlínskymi filharmonikmi a s vydavateľstvom Deutsche Grammophon. Prvou nahrávkou, ktorú Karajan realizoval, bola predohra k Mozartovej Čarovnej flaute. Rok nato sa Karajan prvýkrát oženil. Jeho vyvolenou sa stala operetná speváčka Elmy Holgerloefová (rozviedli sa v roku 1942). Jeho hviezda strmo stúpala. Roku 1937 naštudoval v berlínskej Štátnej opere Wagnerovho Tristana a Isoldu a toto predstavenie bolo zásadným míľnikom jeho kariéry. Stal sa súčasťou berlínskej smotánky a chránencom Hermanna Göringa. Ten  sa ho vždy zastával pred Goebbelsom, ktorý Karajanovi síce vymyslel prezývku „Der Wunder Karajan" (Zázrak Karajan), no vždy uprednostňoval staršieho a zrelšieho Furtwänglera. Ani Hitler Karajanovým fanúšikom nebol, od roku 1939 ho dokonca vyslovene neznášal. Príčinou bolo spackané predstavenie Wagnerových Majstrov spevákov norimberských v Bayreuthe, kde Karajanovi, zásadne zvyknutému dirigovať spamäti a so zatvorenými očami, zlyhala pamäť, orchester sa rozišiel so spevákmi, inšpicient dal v panike spustiť oponu a znechutený führer opustil lóžu so slovami, že ten Karajan nech mu už viac nechodí na oči. A silou svojej autority sa postaral, aby za jeho života Karajanovi už nikdy nezverili vedenie výročného wagnerovského festivalu v Bayreuthe. Mladý dirigent si však z tohto trapasu žiadne poučenie nezobral a aj naďalej dirigoval bez partitúry. A už nikdy sa nepomýlil.

... alebo len konjunkturalista?

Zdalo by sa, že bez Hitlerovej priazne sa mu v nacistickom Nemecku povodí ťažko, ale Karajan napokon vojnu prežil vcelku úspešne, bez toho, že by si uvedomil, čomu poslúžil. A slúžil riadne, veď svoje koncerty začínal esesáckou hymnou Horst Wessel Lied a rád sa prepožičiaval ako figúra do výkladnej skrine nacistického režimu, ktorý chcel ukazovať, aký je kultúrny - ako napokon každý režim, aj ten komunistický. Žiť a robiť si svoju prácu v akomkoľvek režime, na tom azda nie je nič hrozné. Lenže Karajan vykonával nadprácu. Slúžil tak horlivo a vehementne, že niektorým jeho kolegom (ktorí tiež neboli bezpodmienečne bojovníkmi proti nacizmu) sa vyslovene zhnusil. Asi najviac veľkému Wilhelmovi Furtwänglerovi, ktorému prorežimný Karajan vyfúkol zopár kšeftov v Berlíne, takže v tom nebolo len morálne rozhorčenie, ale aj zlosť na karieristického úhora. Roku 1942 sa Karajan znovu oženil. Jeho druhou ženou sa stala Anna Maria Sauestová z rodiny vlastniacej továrne na výrobu nití. Keďže jej starý otec bol žid, bola podľa norimberských zákonov štvrtinovou židovkou (Vierteljüdin). To viedlo k tomu, že Karajan postupne strácal sympatie u nacistických vodcov, hoci jeho profesionálnym postavením to nijako vážne neotriaslo. Posledný koncert vo vojnovom Berlíne dirigoval 18. februára 1945 a potom aj so ženou utiekol do Talianska, kde sa dočkal príchodu Spojencov.

Povojnová kariéra

18. marca 1946 rakúska denacifikačná komisia očistila Karajana od všetkých obvinení z nacizmu (ukázalo sa, že išlo len o obyčajný karierizmus). Iste mu pomohla aj skutočnosť, že sa oženil so Sauestovou, čo aj v jeho postavení vyžadovalo istú dávku odvahy (manželia sa rozviedli v roku 1958). Herbert von Karajan mohol pokračovať vo svojej oslnivej životnej dráhe. To však spočiatku nebolo úplne bez problémov. V roku 1946 vo Viedni odohral svoj prvý povojnový koncert na čele Viedenských filharmonikov, no vzápätí prišiel zákaz verejného vystupovania zo strany sovietskych okupačných úradov, ktorý sa podarilo prelomiť až rok na to. V roku 1949 sa stal umeleckým vedúcim viedenskej Spoločnosti milovníkov hudby (Gesellschaft der Musikfreunde), vplyvného spolku významne ovplyvňujúceho hudobný život v celom Rakúsku. V roku 1955 sa stal doživotným hudobným riaditeľom Berlínskych filharmonikov. Túto funkciu paradoxne prevzal po Wilhelmovi Furtwänglerovi, ktorý zomrel rok predtým. Furtwängler sa za svojho života nikdy netajil tým, že pre Karajana má len slová opovrhnutia a považoval ho za pozérskeho šaša. O jeho dirigentskom štýle tvrdil, že je to „divadielko pre primitívov oceňujúcich lacné efekty a aj v koncertnej sieni tajne snívajúcich o kolotočoch, strelniciach a cirkuse". V roku 1958 sa Karajan oženil tretí a posledný raz. So svojou manželkou, modelkou Eliette Mouretovou, sa stali rodičmi dvoch dcér: Isabely a Arabely. Veľký dirigent mal pred sebou ešte tri desaťročia naplnené prácou, bohatstvom a slávou.

Narcis

Nikto, ani jeho najväčší odporca, nemôže poprieť, že patril k najväčším dirigentom 20. storočia. Kráčal v stopách veľkých nemeckých dirigentov a mal mimoriadny cit pre hudbu Richarda Wagnera, Richarda Straussa a nadovšetko Antona Brucknera. Jeho hudbu dirigoval so suverénnou istotou a povznášajúco.

Karajan bol však aj veľmi moderný dirigent a vyznačoval sa schopnosťou prezentovať hudbu v živých tempách a páčivých farbách. Navyše bol workoholikom. Disponoval obrovskou energiou a bol posadnutý túžbou po dokonalosti, ako napokon každý umelec s narcistickým pozadím. Od konca 50. rokov vyčnieval nad európskym hudobným dianím ako obrovský gigant, pomník seba samého. V tomto sa mu nikto nikdy nevyrovnal. Šéfoval Berlínskym filharmonikom, milánskej La Scale, Londýnskej filharmónii, viedenskej Štátnej opere i salzburskému hudobnému festivalu. „Karajanov priemysel má na hudbu povojnovej Európy rovnaký vplyv ako Kruppove závody na predvojnovú výrobu oceli," napísal kritik Martin Mayer v roku 1967 do magazínu New York Times.

O Karajanovi sa rozprávali anekdoty - obdivné, ale aj zlomyseľné. Odzrkadľovali jeho bohorovnosť a samoľúbosť. Niektoré boli vymyslené, ako napríklad tá, v ktorej Karajan nastúpi do taxíka, a keď sa ho vodič spýta, kam to bude, maestro sa na chvíľu zamyslí a potom povie „To je jedno. Ja som všade žiadaný." Iné sú autentické. Ako napríklad keď vznikala legendárna nahrávka Beethovenovho trojkoncertu s Davidom Oistrachom, Svjatoslavom Richterom a Mstislavom Rostropovičom. Richter nebol spokojný s nejakým detailom a navrhol nahrať to celé ešte raz, na čo Karajan zareagoval: „Nie, nie, nemáme už čas, ešte sa musíme dať odfotografovať na obal!"

Egoista

Karajan bol však najväčším majstrom aj v sebaprezentácii. Robil to všetko pre hudbu, ale v konečnom dôsledku si budoval pomník zaživa. Hoci meral len 160 centimetrov, vyznačoval sa krásnym profilom a súmernými črtami. Jeho predčasne sivé a neskôr biele vlasy, zasnený pohľad mandľových očí a samozrejme aj pôsobivé pózy, ktoré vedel zaujať, z neho urobili pastvu pre fotografov - od paparazzov až po umeleckých portrétistov.

No predovšetkým bol veľkým umelcom so širokým záberom a pochopením pre rôzne žánre, od Vivaldiho až po Schönberga. V tomto sa mu nikto nevyrovnal. Miloval Beethovena a cyklus jeho kompletných symfónií nahral v rôznych obdobiach celkovo trikrát.

Bol nekonečne samoľúby a v orchestroch, ktoré viedol, panoval pevnou rukou. Nebol veľmi kolegiálny. Vyznával sa zo svojho obdivu k zosnulým dirigentským velikánom, no súčasníkov sa usiloval vyhnať od svojho koryta (resp. od všetkých svojich korýt), pretože v nich videl ohrozenie svojho monopolu. Leonard Bernstein, George Solti, Nikolas Harnoncourt, Daniel Barenboim a iní Karajanovi rivali mohli počas jeho „panovania" iba snívať o vystupovaní v Berlíne a Salzburgu, dvoch baštách európskej vážnej hudby. Tam panoval Karajan. Celkove vytvoril vyše 800 nahrávok a predal stovky miliónov albumov. Časopis Spiegel v tých časoch odhadoval jeho ročný zárobok len z tantiém za nahrávky na vyše 6 miliónov dolárov. V istom období poberal tretinu obratu firmy Deutsche Grammophon.

Modernista

Oslnivej hudobnej prezentácii Herberta von Karajana na pódiu sa vyrovnal aj jeho oslnivý životný štýl. Mohol si ho dovoliť. Bol vášnivým športovcom, skvele lyžoval, jazdil na plachetnici, šoféroval svoje rýchle porsche a pilotoval vlastné lietadlo. Svoju prítomnosť delil medzi Anif, švajčiarsky St. Moritz a St. Tropez vo Francúzsku, kde aj s manželkou Eliette predstavoval atraktívny cieľ pre paparazzov.

Bol fanúšikom moderných technológií. Od roku 1970 vlastnil videokameru a videoprehrávač a nahrával si každú opernú či orchestrálnu skúšku. Miloval prostredie nahrávacích štúdií a vedel veľmi veľa o praxi zvukového majstra. Vyznal sa v mikrofónoch, miešacích pultoch a nahrávacích zariadeniach. Nikdy nič nenamietal proti prítomnosti televíznych kamier na jeho koncertoch. Vedel, že televízia a neskôr video je jeho dobrým pomocníkom, ktorý spropaguje nielen jeho samotného, ale aj krásu hudby. Začiatkom 80. rokov nadšene privítal príchod digitálnej technológie. Od zárodku spolupracoval s technikmi z firiem Philips a Sony na vývoji kompaktného disku. Hovorí sa, že dokonca osobne presadil, aby CD malo kapacitu 74 minút (namiesto pôvodne plánovaných 60), aby sa naň zmestila celá Beethovenova 9. symfónia. Jeho fascinácia technickými vynálezmi bola povestná. Raz sa vyjadril, že by sa chcel dať zmraziť aspoň na pätnásť rokov, aby mohol opäť nahrať svoj obľúbený repertoár s pomocou najmodernejších audio- a videotechnológií.

Posledné roky

Rok 1989 sa pre Karajana nezačal dobre. Pokračovali spory, ktoré mal so svojimi kedysi milovanými Berlínskymi filharmonikmi od roku 1982, keď chcel ako umelecký vedúci a šéfdirigent presadiť na post prvého klarinetistu 23-ročnú Sabine Meyerovú. Členovia orchestra sa proti tomu vzbúrili, pretože si neželali mať medzi sebou ženu. Karajan sa rozzúril a vynadal orchestru do primitívnych mužských šovinistov, no napokon kapituloval.

Odvtedy však viedol s kedysi „svojím" orchestrom i so západoberlínskym magistrátom tichú vojnu ohľadom svojich právomocí a zodpovednosti. S príchodom ľavicovo orientovaných strán a zelených do západoberlínskeho magistrátu po voľbách roku 1989 sa spory ešte viac vyostrili, až napokon v apríli Karajan podal demisiu a odišiel z miesta „doživotného" umeleckého riaditeľa Berlínskych filharmonikov. V horúcich júlových dňoch roku 1989 sa maestro denne zúčastňoval skúšok predstavenia Verdiho Maškarného bálu, ktoré pripravoval pre hudobný festival v Salzburgu. Cítil sa tak dobre, ako len umožňoval jeho zdravotný stav po troch operáciách chrbtice, slabej mŕtvici a veku 81 rokov.

Po práci sa vždy uchýlil do svojho alpského sídla v Anife nad Salzburgom, kde ho 16. júla postihol silný srdečný záchvat, ktorému podľahol skôr, ako mohol priletieť vrtuľník zdravotnej služby. Hoci ďalší z jeho nepriateľov, hudobný kritik Norman Lebrecht napísal pre magazín La Scena Musicale, že Herbert von Karajan bol morálnou a kreatívnou nulou, ktorej mýtus neprežije skúšku času, zdá sa, že maestrov odkaz je aj dve desaťročia po jeho smrti stále živý. Záplava skvostných, digitálne remasterovaných CD- a DVD-reedícií s nahrávkami jeho vrcholných výkonov je toho jasným dôkazom.

Dôvetok

Málokto vie, že Karajan sa štyridsať rokov zaoberal štúdiom jogy a zen-budhizmu. Veril v reinkaráciu a sníval o tom, že v ďalšom živote príde na svet ako orol, aby mohol plachtiť nad svojimi milovanými Alpami. Ani keď v posledných rokoch svojho života robil sériu rozhovorov s Rogerom Vaughanom, nevynechal túto tému. Vaughan sa ho spýtal, či jeho budhizmus nie je len ďalšia póza pre novinárov a paničky, ktoré tvorili podstatnú časť jeho fanúšikovskej obce. „Nie, myslím to vážne," povedal vtedy maestro. „Dokonca tak vážne, že o tom ani nie som schopný diskutovať. Ale páči sa mi, čo o týchto veciach napísal Goethe: ak vraj človek má toho naloženého príliš veľa, čo musí premyslieť a urobiť, a jeho telo s jeho dušou odmietne držať krok, vtedy mu musí príroda nadeliť ďalšie telo. MUSÍ mu ho dať, rozumiete? Nie možno, ale určite."

 

Súvisiace články:

Hlavné správy

Spoplatnený obsahAlza, Strabag či Poštová banka priznali, prečo do inzerátov nepíšu platy

Ako by ste sa cítili, ak by váš sused vedel, koľko zarábate? Aj takto argumentujú firmy, prečo do inzerátov nedávajú platy.

Spoplatnený obsahFico prijal bieloruského premiéra, ani v minulosti nemal problém

Bielorusko neakceptujem, hovorí poslanec Peter Osuský.

Spoplatnený obsahPrečo Trump nie je Roosevelt?

Legislatívne neúspechy počas prvých sto dní amerického prezidenta sú najlepšími správami o jeho chaotickom vládnutí.

Spoplatnený obsahJohnny Depp skrachoval. Nechajte ho, sám to tak chcel

Za mesiac minie dva milióny, víno ho stojí tridsať tisíc. Náhradu žiada na súde.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní