lkien vlastný mýtický svet, v ktorom dobro bojuje so zlom. Frodo, hobit z Kraja, sa na cestu do Mordora vydal v prvej časti trilógie Pán prsteňov presne pred 55 rokmi.
Pán prsteňov
„Nie je to dielo, ktoré si dospelý čitateľ prečíta viac než raz,“ napísal v roku 1955 jeden z recenzentov. Iný čerstvo vydaný prvý diel Pána prsteňov označil za „detinský odpad“. Mnohým prekážalo, že dobro je v knihe príliš dobré a zlo jasne zlé. Tomu v komplikovanom 20. storočí verili iba deti.
Čas však Tolkienovým odporcom ukázal, že fantastická literatúra nie je len pre deti a dokáže dokonca prilákať masy. Mnohí dospelí čitatelia, na rozdiel od vízie kritika, čítali jeho Pána prsteňov desiatkykrát, niektoré pasáže poznajú naspamäť. Keď sa na prelome tisícročí robili čitateľské ankety o najpopulárnejšie knihy 20. storočia, Tolkienov mýtický príbeh o Stredozemi končil aj pod vplyvom sfilmovanej verzie, na prvých miestach. A nielen v Británii.
Vlastné legendy
„Môj svet stojí na základoch, ktoré boli postavené počas môjho detstva vo Walese. Všetko sa začalo pri pohľade na waleské nápisy na nákladných vagónoch. Divné slová, ktoré som nevedel vysloviť, ma začali vábiť,“ spomínal raz Tolkien. Práve tie divné slová ho napokon doviedli až na územie Stredozeme, medzi elfov a ohyzdov, čarodejníkov a trpaslíkov. Profesor lingvistiky, ktorý skúmal staré britské či severské jazyky a mýty, časom začal vymýšľať vlastné príbehy.
V roku 1937 vydal Hobita. Príbeh o malom mužíčkovi s chlpatými chodidlami, ktorý bojuje proti trolom, ohyzdom a drakovi, sčasti vychádzal z rozprávok, ktoré vravel svojim deťom. Kniha zaznamenala úspech medzi čitateľmi, ale aj kritikmi.
Druhý Hobit
Jeho vydavateľ chcel preto od profesora pokračovanie. Tolkien však vtedy zahĺbene pracoval na komplexnej zbierke mytológie, ktorá obsahovala aj dva jazyky zo Stredozeme, s názvom Silmarillion. „Silmarillion obsahuje množstvo nádherného materiálu: ale lepšie je skúmať túto baňu v príbehoch, ako bol Hobit,“ odpísal mu vydavateľ.
V decembri 1937 sa teda nakoniec pustil do pokračovania. Pôvodne malo ísť o ďalšie dobrodružstvá Bilba, hrdinu z predchádzajúcej knihy. Moc prsteňa, ktorý hobit získal, však Tolkiena, podobne ako mnohé postavy jeho knihy, lákala viac. A ako postupne rozplietal jeho osudy, vznikal veľkolepý epos posledného boja o nadvládu nad Stredozemou, ktorý, ako to už v rozprávkach býva, sa končí víťazstvom dobra.
Dokončenie knihy trvalo Tolkienovi 13 rokov. Spoločenstvo prsteňa vydal až v roku 1954, zvyšné dva diely prišli čoskoro. Vydavateľ sa však neúspechu tohto žánru obával, a tak s Tolkienom podpísal dohodu o tom, že svoje percentá autor získa, až keď sa dostaví úspech.
Gandalf za prezidenta
Ten sa vo veľkom prejavil v novom desaťročí. Keď v 60. rokoch rozkvitla generácia detí kvetov, objavili svet Froda a Aragorna a kniha sa stala najpopulárnejším dielom celej generácie. „Gandalf za prezidenta,“ kričali, keď demonštrovali proti vojne vo Vietname.
Mnohí v Pánovi prsteňov vidia alegóriu na vtedajšiu dobu. Tolkien písal dielo počas druhej svetovej vojny, podľa niektorých prsteň reprezentoval nukleárne zbrane, Saruman so Sauronom Hitlera a Stalina. Tolkien neprestal opakovať, že dielo nič neznamená. Je to len príbeh.
V čom je tajomstvo Tolkienovho eposu o fiktívnom svete? Podľa mnohých je to v tom, že profesor prepracoval svoj svet do úplných detailov. Stredozem mala svoje dejiny, legendy, Tolkien dokonca vytvoril aj reč elfov či trpaslíkov. Fikcia bola taká prepracovaná, že vyzerala reálne ako skutočné dejiny skutočného sveta. Navyše Pán prsteňov má silný príbeh, pri ktorom dospelému čitateľovi neprekážajú rozprávkové postavy.
V Tolkienovom svete čarodejníci či trpaslíci vôbec nevyzerajú detsky.
