Pohŕdal kritikou, miloval škandály i surrealizmus, pred ktorým ho vystríhal už učiteľ na filmovej akadémii. Luis Buňuel sa narodil 22. februára 1900, pred 110 rokmi.
Luis Buňuel
Na konci svojho života ľutoval, že po smrti nebude viac vedieť, čo sa vo svete deje, že ho bude musieť opustiť v plnom pohybe a napísal: „K niečomu sa musím priznať. Napriek svojej nenávisti k informáciám by som vstal z mŕtvych každých desať rokov. Došiel by som až k novinovému stánku a kúpil si nejaké noviny. Nič viac by som nežiadal. S novinami pod pazuchou, bledý, vracal by som sa pozdĺž múru cintorína a čítal by som o svetových pohromách, kým by som opäť nezaspal v úkryte a bezpečí svojej hrobky.“
A čo iné by si vlastne mohol predstavovať, on, majster filmového surrealizmu?
Dávaj si pozor
Prvé remeselné cvičenia absolvoval Luis Buňuel v Paríži, vo filmovej akadémii ruského emigranta Jeana Epsteina. Keď raz odmietol spolupracovať s kameramanom, ktorého považoval za príliš nafúkaného, Epstein ho zo školy slušne vyhodil. Pri dverách ešte od neho dostal jednu radu: „Buňuel, dajte si pozor. Cítim vo vás surrealické sklony. Od tých ľudí sa radšej držte bokom.“
O pár rokov neskôr, v roku 1929, nakrútil filmový surrealistický manifest – Andalúzskeho psa. Scenár písal s kamarátom Salvadorom Dalím a Buňuel tvrdil, že ho napísali za šesť dní. Rozhýbali sa spontánne, inšpirovaní svojimi poslednými snami. Dalímu sa snívalo o mravcoch vychádzajúcich z vnútra dlane, jemu o britve režúcej ľudské oko. Pridali ešte pár samostatných obrazov, a viac nebolo treba.
V deň premiéry si Buňuel asi spomenul na Epsteinove výstražné slová. Do kina si zobral niekoľko platní, aby mohol svoj film ozvučiť a do vreciek si skryl niekoľko ťažkých kameňov, pretože predpokladal, že sa mu v sebaobrane zídu. Na políciu síce vzápätí prišlo päť žalôb a pri projekcii došlo aj k dvom potratom, napriek tomu mal film úspech.
Bol to začiatok originálnej a dlhej kariéry.
Sny padnú vhod
Buňuel nikdy netvrdil, že v jeho filmoch netreba hľadať zmysel, ale snažil sa pobádať divákov, aby vnímali obrazy a nebáli sa pritom uvoľniť. „Plakal som od smiechu, keď som čítal niektoré kritiky v časopise Cahiers du cinéma,“ píše vo svojej autobiografii.
No napriek tomu, že svoje filmy odmietal interpretovať a napriek tomu, že jeho surrealistickú skupinu definovala najmä túžba po spoločenskom škandále, veľmi mu záležalo na tom, aby boli jeho filmy užitočné. Aby znepokojovali. Vravieval zo žartu, že sny padnú pri písaní scenára veľmi vhod, že sú dobrým zdrojom nápadov najmä vtedy, keď sú filmy krátke a treba ich rýchlo dopísať.
Ale je jasné, že im sám pripisoval oveľa väčšiu dôležitosť. Vďaka tomu, že sny pozorne sledoval, podporoval oslobodzovanie ľudskej mysle. Celé roky týmto spôsobom spochybňoval buržoáznu morálku a útočil na náboženský fanatizmus.
Dodržať slovo
Nemal problém priznať, že surrealistom mohol byť aj vďaka tomu, že sám pochádzal z buržoáznej rodiny a že peniaze na filmy mu dlho dávala mama (dcéram pripravila bohaté veno, slobodný Luis ju prehovoril na tento spôsob podpory).
Keď už mu to pripadalo príliš nevhodné, bol ochotný pristúpiť aj na komerčnejšie projekty a cestovať za nimi hoci aj do Hollywoodu. Samozrejme, na cestovanie mal Buňuel dôvodov viac – v Paríži i v Mexiku tvoril preto, že nechcel zostať vo Frankovom Španielsku. Zo svojich filmov mal veľmi rád Prízrak slobody z roku 1974. Vykašľal sa v ňom na všetky scenáristické zásady a ani jednu zo zápletiek filmu nerozuzlil. Možno ho k takému kroku povzbudil Oscar, ktorého dostal rok predtým za Skrytý pôvab buržoázie.
Mimochodom, tú slávnostnú chvíľu ozvláštnil – ako inak, škandálom. Keď sa ho už po vyhlásení nominácií novinári pýtali, či si myslí, že Oscara dostane, odpovedal: „Áno. Už som zaplatil dvadsaťpäťtisíc dolárov, ktoré odo mňa chceli. Američania majú svoje chyby, ale vedia dodržať slovo.“
