Andrić, Ivo

Vydané 16. 3. 2010 o 0:00 Autor: Zora Sirácka

Jeho život bol zložitý. Z chudobných bosnianskych pomerov sa prebil až do veľkého sveta,  no svoj „orient v Európe“, Bosnu a Chorvátsko, si nosil všade so sebou. Kronikár balkánskej tmy Ivo Andrić zomrel pred 35 rokmi.

Ivo Andrić

Narodil sa v Travniku 9. 10. 1892.
Štúdiá ukončil doktorátom zo slavistiky.
Pracoval v diplomatických službách.
Zomrel v Belehrade 13. 3. 1975.

Ivo Andrić sa narodil v chudobnej rodine. Keďže sa v relatívne mladom veku stal polosirotou, načas sa ho ujala rodina otcovej sestry vo Vyšehrade. Tam mohol chodiť do školy a v dobrých podmienkach bojovať s tuberkulózou.

 

Lepšie prostredie však mladík nevyužil len na svoje vzdelávanie. Stal sa členom nacionalistického hnutia Mladá Bosna a bojovníkom proti Rakúsko-Uhorsku. Keď sa dozvedel o atentáte na Františka Ferdinanda, ihneď sa vrátil do Splitu, kde ho však rovno zatkli a uväznili. Tam začal písať básne  v próze.

V diplomacii

Po prepustení z väzenia žil  v Záhrebe, no nebol spokojný s tamojšou situáciou, a s pomocou priateľov, najmä svojho profesora Alaupovića, ktorý mu často pomáhal,  sa mu podarilo získať miesto na ministerstve.

V Belehrade ho prijali veľmi srdečne. Talentovaný spisovateľ si našiel priateľov medzi podobnými, napríklad Miloša Crnjanského, s ktorým sedávali v kaviarni Moskva, priamo v centre mesta.

V tom čase odštartovala aj Andrićova diplomatická kariéra: od Vatikánu cez Bukurešť, Paríž, Madrid či Brusel. Medzi misiami pracoval ako námestník ministra a býval v hoteli Excelsior a vo voľnom čase písal.

V diplomatických službách Andrića zastihla aj 2. svetová vojna. V roku 1939 sa stal veľvyslancom v Berlíne a vďaka svojim stykom v Nemecku zachránil pred koncentračnými tábormi množstvo vedcov a intelektuálov, najmä poľských. No už o dva roky ponúkol vláde svoju demisiu, pretože mnohé rokovania s Nemcami viedla mimo neho.

Čas na písanie

Hoci bol Andrić penzionovaný, penziu prevziať odmietol a nasťahoval sa do podnájmu, kde písal apely proti okupantom. Aj keď nikto nechcel vydávať jeho diela, písal ďalej. Vznikli tak texty ako Travnická kronika,   Most na Drine či Slečna.

Ocenenia sa však Andrić dočkal. Po ukončení vojny získal najmä francúzske a poľské vyznamenania. Stal sa členom Juhoslovanskej akadémie vied, prezidentom Združenia juhoslovanských spisovateľov, prednášal a cestoval po svete. Vstúpil však aj do komunistickej strany, konečne si našiel prvý vlastný byt a v šesťdesiatke sa aj oženil.

V roku 1961 sa veľa vecí zmenilo. Andrić dostáva „za epickú silu, ktorou formoval motívy a osudy z dejín svojej krajiny“, Nobelovu cenu za literatúru. Ocenenie vzbudilo veľký záujem o jeho diela a opäť veľa cestoval.

Vtedy upriamil svoju literárnu pozornosť na bizarnú krajinu topiacu sa v iracionalizme, náboženských animozitách a citových výbuchoch, najviac v oblasti erotiky. Iné však bolo, že k tomu zvolil štýl klasického realizmu 19. storočia.

Posmrtná polemika

Na sklonku života však už mal Andrić problémy so zdravím. Chorľavému spisovateľovi nepomohli ani nemocnice či sanatóriá. V roku 1975 zomiera. Dva roky predtým napíše v básni, že celý život hľadal miesto, „kde by som napokon našiel, čo som tu vždy márne hľadal: široké priestranstvo, otvorený horizont a trochu slobodného nadýchnutia“.

Po Andrićovej smrti nastala vášnivá debata o jeho diele.  Predtým nedotknuteľný autor, Chorvát a katolík, totiž opisoval bosnianskych moslimov ako „Turkov“ a Ázijcov, no s výčitkami za ich vlastné poturčenie. Okrem toho mu vyčítali zastaranosť a ploché zobrazovanie.

Hlavné správy

Spoplatnený obsahČudne rozdelené peniaze siahajú ku Kaliňákovmu známemu

Spoločnosť Highchem s pätnástimi zamestnancami a vyše miliónovými tržbami nemá podľa hodnotenia dostatočné odborné kapacity.

Spoplatnený obsahSieť čelí exekúciám, dlžoby nespláca ani SDKÚ

Sieť nezaplatila vyše 500-tisíc eur, pre ktoré ju naháňajú exekútori.

Ivo Andrić získal Nobelovu cenu za literatúru.

Ivo Andrić získal Nobelovu cenu za literatúru.

Foto: WIKIMEDIA

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní