ĽUDIA A UDALOSTI
Sartre, J. P.

Vydané 16. 4. 2010 o 0:00 Autor: Pavol Szalai

Keď sa skončila vojna, bol pre Francúzov závanom čerstvého vzduchu, jeho existencializmus sa stal módou. Keď  sa končil na Východe socializmus, bol aj pre mnohých Slovákov  len nepoučiteľným dogmatikom. Od smrti Jeana­-Paula Sartra uplynulo 15. apríla 30 rokov.

 

Jean -Paul Sartre

Narodil sa 21. júna 1905.
Študoval filozofiu na École Normale Supérieure.
Na začiatku vojny ho mobilizovali do meteorologickej služby, po porážke Francúzska bol deväť mesiacov v zajatí.
V roku 1943 vydal Bytie a ničotu.
V roku 1963 navštívil Prahu
a Bratislavu.
V roku 1964 odmietol Nobelovu cenu za literatúru.
Zomrel 15. apríla 1980.

Z dnešného pohľadu je to neuveriteľné. Za rečníckym pultom stál filozof, ale klub Maintenant bol úplne natrieskaný. Poslucháči aj poslucháčky om?dlievali, ovácie sa opakovali. Prednáške Jeana­-Paula Sartra Existencializmus je humanizmus sa v nasledujúcich dňoch venovali všetky veľké noviny.

 

Písal sa október 1945, vojna sa skončila len pred pár mesiacmi. „Bol to závan čerstvého vzduchu z dvora,“ vyhlásil po 20 rokoch jeho kritický kolega z odboru Gilles Deleuze. Vtedy Sartra čakali ešte tri desaťročia kariéry angažovaného filozofa. Na jej konci bol radikálom, ktorý  Maovmu hladomoru v Číne len „nerozumel“.

Socializmus bránil aj po tom, čo ho v Československu držali už len tanky.

Aká je sláva filozofa

V roku 1945 bol však Sartre na vrchole svojej slávy a z existencializmu sa stávala móda ako z džínsov v 60. rokoch. Neprekáža, že Sartrova životná partnerka Simone de Beauvoirová to neskôr označila za nedorozumenie. Masy buržujov podľa nej filozofiu odcudzenia nepochopili, po vojne však bolo myslenie jedna z posledných vecí, čo dávali Francúzsku titul veľmoci. Sartrov jazyk nebol ľudový, hovoril však o každodenných dilemách ľudí a to mu zaručilo popularitu.

Poslucháčom zhromaždeným v klube Maintenant napríklad porozprával príbeh svojho študenta, ktorý si musel počas vojny vybrať medzi vernosťou vlasti a matke. Jeho starší brat zahynul na fronte, otec rodinu opustil a kolaboroval. Syn dostal príležitosť vstúpiť do odboja v Anglicku, jeho matka však na ňom lipla. „Aké rozhodnutie by bolo morálne?“ opýtal sa Sartre.

Človek nie je pero

Išlo mu o to ukázať, že Biblia ani tradičná morálka v takýchto situáciách človeku nepomôžu. „Človek je odsúdený na slobodu,“ tvrdil Sartre. Na rozdiel od vecí a zvierat sa narodí a až potom si vyberá, čím sa stane.

Pero vzniklo s tým, že bude vždy určené na písanie. Človek si však sám vyberie, či bude slúžiť vlasti, alebo utešovať matku. Vo svojej prednáške a predtým aj v biblii existencializmu Bytie a ničota to Sartre povedal svojou slávnou vetou, že u človeka „existencia predchádza podstatu“. Pri pere je to presne naopak.

Sartre bol prototyp kaviarenského intelektuála, ktorý v živote okrem písania a cestovania nerobil mnoho iného. V slávnej kaviarni Liberté a inde toho však napísal veľa. Nielen filozofické spisy, ale aj romány (Hnus) a divadelné hry (Muchy).

A tiež množstvo novinových článkov. Bol totiž angažovaným intelektuálom, ktorý obhajoval revolučné hnutia a obdivoval východný blok.

Renomé angažovaného intelektuála si však získal najmä bojom za alžírsku vec. História mu neskôr dala za pravdu, Alžírsko sa osamostatnilo v roku 1962.

Inak to bolo so socializmom. „Na prelome 50. a 60 rokov marxizmus považoval v podstate za neprekonateľnú filozofiu našej doby,“ napísal o Sartrovi slovenský filozof Ivan Buraj v časopise Kritika & kontext. Sartre vtedy nebol v západných intelektuálskych kruhoch nijakou výnimkou. Obdivoval však aj socialistické krajiny, a preto sa rozišiel s iným známym existencialistom Albertom Camusom, či odmietol Nobelovu cenu za literatúru. Kým marxizmus riešil osobnú morálku, marxizmus podľa Sartra človeka zbavoval samoty. V roku 1960 navštívil Castrovu Kubu a v roku 1963 pricestoval aj s de Beauvoirovou do Československa.

Aféra román

U nás vtedy už totalitný systém povoľoval. V roku 1963 sa rozbiehali rehabilitácie, za prvého tajomníka ÚV KSS zvolili  Alexandra Dubčeka.

„Tá návšteva patrila naozaj medzi senzácie. Obaja boli už na Slovensku známi,“ spomínal v časopise Kritika & kontext literárny kritik Jozef Bžoch. „Tažko však označiť návštevu za signál novej éry: skôr za jej sprievodný jav,“ dodal Bžoch. To sa prejavilo aj tým, že Sartre otvorene nepodporil politické zmeny.

„Stretnutie s nimi v hoteli Carlton bolo pre väčšinu prítomných určitým sklamaním, keďže Sartre považoval za potrebné zdôrazňovať svoju marxistickú svetonázorovú orientáciu,“ napísal pre Kritiku & kontext filozof Ján Bodnár.

Asi najpamätnejší z tej návštevy bol výrok, že „jediný skutočný román, ktorý možno napísať o tomto storočí, je román zo socialistickej skúsenosti“. Sartre ho povedal v čase, keď sa československá literatúra už začínala zbavovať ideologického nánosu.

Svoje názory nezmenil.

Dogmatik až do konca?

Keď o päť rokov odsúdil sovietsku inváziu do Československa, išlo mu o to, kto bol väčší socialista.  Neskôr zotrval na marxizme, len kritizoval štát. Priklonil sa tak k anarchizmu a velebil napríklad maoistov. „Francúzsko Sartrovi vypravilo skvelý pohreb,“ napísala poľská esejistka Ewa Bieńkowska.

„V 80. rokoch sa však začali demýtizovať jeho teórie, začali byť spochybňované  opovržlivo.“

Sartra si napriek tomu mnohí stále cenia. Tvrdia, že si zachoval kritický pohľad – aj na marxizmus. A vyzdvihujú niečo iné z jeho diela. „Ak by som si už musel vybrať nálepku, radšej by som bol existencialista,“ povedal k tomu Sartre v jednom zo svojich posledných rozhovorov

Hlavné správy

Spoplatnený obsahČudne rozdelené peniaze siahajú ku Kaliňákovmu známemu

Spoločnosť Highchem s pätnástimi zamestnancami a vyše miliónovými tržbami nemá podľa hodnotenia dostatočné odborné kapacity.

Spoplatnený obsahSieť čelí exekúciám, dlžoby nespláca ani SDKÚ

Sieť nezaplatila vyše 500-tisíc eur, pre ktoré ju naháňajú exekútori.

Sartre a de Beauvoirová na Ruzynskom letisku.

Sartre a de Beauvoirová na Ruzynskom letisku.

Foto: ČTK

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní