ĽUDIA A UDALOSTI
Argentínska nezávislosť

Vydané 25. 5. 2010 o 0:00 Autor: Mirek Tóda

Určite ste ho už videli. Napríklad, keď s ním na zelenom trávniku po víťaznom góle pobehoval  Diego Maradona. Žlté slnko na bielom pozadí medzi dvomi modrými pruhmi. Na argentínskej vlajke nie je len tak náhodou. Pripomína teplé počasie, aké sprevádzalo revolúciu, ktorú Argentínčania volajú májová. Jej okrúhle 200. výročie a s ňou aj vybojovanú nezávislosť od  španielskej monarchie si pripomína druhá najväčšia krajina Južnej Ameriky práve dnes, 25. mája.

Keď príde na históriu, politici vedia byť patetickí. O to viac, keď ide o krajinu, ktorej rozloha  je úctyhodná. A keď oslavuje okrúhle výročie spojené s bojom za nezávislosť, ako dnes Argentína, tak padajú naozaj silné slová. Nevyhla sa im ani Cristina Kirchnerová.

„Boh chcel, aby som bola prezidentkou pri 200. výročí,“ povedala nedávno Kirchnerová pri obelisku v centre Buenos Aires. Na mysli nemala nič iné, ako Májovú revolúciu, ktorá predznamenala nezávislosť Argentíny a ďalších krajín na kontinente od Španielska.

9. júl či 25. máj?

Napriek tomu, že za oficiálny vznik nezávislého štátu sa považuje 9. júl 1816, keď kongres zastupujúci viacero provincií v meste San Miguel de Tucumán vyhlásil Spojené juhoamerické provincie, viac sa oslavuje udalosť staršia o šesť rokov z 25. mája v roku 1810.

Bojovníci za nezávislosť vtedy zosadili španielskeho miestokráľa a zoskupeniu, z ktorého sa neskôr stala Argentína, začala vládnuť junta.

Osvietenská atmosféra v Európe nemohla nenainfikovať aj bohatých a vzdelaných Juhoameričanov, ktorým sa nepozdávala vláda skorumpovanej a nemožnej španielskej koruny. O boji proti koloniálnej nadvláde hovoril napríklad Francisco Miransa v Londýne, kde založil slobodomurársku lóžu Veľké americké zhromaždenie.

Bola jednou z takzvaných sociedas secretas, tajných spoločností, ktorých názory sa šírili nielen medzi bohatými kreolmi, ale aj moderne zmýšľajúcimi Španielmi, ktorých krajina bola v úpadku a prakticky bez kráľa, pretože ten v Madride bol dosadenou bábkou  Napoleona.

Slabý španielsky priemysel nedokázal zásobovať kolónie, ktoré boli čoraz viac závislé od výrobkov z iných európskych krajín. Samozrejme drahších, čo vyvolávalo medzi chudobnými nepokoje. Problém im robila aj distribúcia.

Ako napísal historik Jiří Chalupa, lukratívny obchod s otrokmi tak prenechali Portugalcom a Britom.
Laplatská oblasť začala byť zaujímavá aj pre Francúzov či Američanov. Nebyť nevraživosti medzi tamojšími provinciami, Španieli by o ne prišli oveľa skôr. Vysávanie tamojších pokladníc Španielmi čoraz viac pociťovali platiči daní a hnev voči panovníkom spoza oceána sa stupňoval. Situáciu nezlepšila ani vojna medzi Španielmi a Angličanmi, ktorí poškuľovali aj po dobytí Buenos Aires.

Aj vďaka Francúzovi Santiagovi Liniersovi v službách španielskeho námorníctva sa podarilo ich pokus o ovládnutie prístavu odraziť.

A z Liniersa, veliteľa mestskej milície, sa stal na čas miestokráľ.

Keď však Španieli vymenili za svojho nepriateľa Napoleona a z Angličanov sa stali spojenci, francúzsky pôvod Liniersa vyvolával pochybosti o jeho lojalite.

Milície to istia

K slovu sa tak začiatkom 19. storočia dostávajú predstavitelia miestnej armády, junty. Tretina mužov z La Platy pracovala pre ňu a dostávala slušný zárobok. Nešlo teda len o moc, ako dodáva Chalupa, ale aj sociálny rozmer.

V tom čase, v roku 1809, sa Baltasar Hidalgo de Cisneros  stal španielskym miestokráľom.

Snažil sa lavírovať a uspokojiť všetky strany. Vyjednávania s juntou, ktorú mal formálne viesť, však stroskotali. Jej vodcovia boli v tom čase už príliš liberálne naladení. Cisneros sa im nepozdával a tak 25. mája zvolávajú juntu novú, tentoraz už bez kráľovského zástupcu. Cisneros končí v zajatí a na jeho kreslo si sadá plukovník Cornelio Saavedra. Do tímu priberá „kompletnú avantgardu vlastencov“.

Z bojovníkov proti britským vojskám sa zrazu stala vládnuca junta, ktorá z vtedy len 40­tisícového Buenos Aires mala ambíciu kontrolovať územie s veľkosťou Indie.

Začala sa tak komplikovaná, ale nakoniec úspešná cesta k vzniku Argentíny a ďalších  latinskoamerických krajín, ktoré v roku 1810 spájalo priateľstvo v boji za nezávislosť.

To, že nevydržalo dlho, ako píše Carlos Fuentes, je už druhá kapitola.

Použitá literatúra: Dějiny Argentiny, Jirí Chalupa, NLN 1999. Pohřbené zrcadlo, Carlos Fuentes, MF 2003

Hlavné správy

Spoplatnený obsahPolovojenská organizácia pýta peniaze na domobranu, končia na súkromnom účte

Výzvou na posielanie finančných príspevkov sa už zaoberá polícia.

Branci obchádzajú zákon a sú nebezpeční

Demokracia má právo brániť sa a je najvyšší čas, aby to začala aktívne robiť.

Spoplatnený obsahVojna bez krvi. Dunkirk je filmová anomália

Film leta bol prijatý s istým nepochopením.

Spoplatnený obsahPo kose na Krym? Zakopnete o tank

Vreckový sprievodca cestovateľov po východných teritóriách, časť III.

Veľkolepé oslavy Májovej revolúcie v Argentíne, no najmä v Buenos Aires trvajú už niekoľko dní. Vyvrcholia 25. mája.

Veľkolepé oslavy Májovej revolúcie v Argentíne, no najmä v Buenos Aires trvajú už niekoľko dní. Vyvrcholia 25. mája.

Foto: SITA/AP

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní