Tajomný Attilov hrob

Vydané 24. 6. 2010 o 0:00 Autor: Kveta Fajčíková | FOTO - Ján Krošlák

Kresťanskí kronikári mu dali meno Bič boží, lebo v ňom videli hroziaci vystretý prst. Mal byť trestom za skazené ľudstvo, ktoré sa hnalo do záhuby. Triasla sa pre ním veľká časť starého kontinentu a svojimi výbojnými aktivitami budil nezvyčajný rešpekt. Jeho život, no predovšetkým smrť sú dodnes v mnohých smeroch zahalené tajomstvom. To tajomstvo si vzal so sebou do hrobu priam symbolicky. Po bohatstve jeho hrobu pátra už niekoľko generácií profesionálnych archeológov aj amatérskych hľadačov. Bez výsledku. Attila, vládca Hunov, s nami naďalej hrá podivnú hru na skrývačku.

Nezastaviteľný živel

Bol to nepochybne vodca s mimoriadnymi schopnosťami, ktorému sa v piatom storočí podarilo vytvoriť krátkodobý štátny útvar, rozprestierajúci sa v oblasti strednej a východnej Európy. Hunská ríša bola vďaka jeho výnimočnému   strategickému mysleniu doslova postrachom pre blízkych i vzdialených susedov. O útočných ambíciách Hunov hovoria historické doklady ešte pred nástupom Attilu. Už vo štvrtom storočí títo bojovníci zo stredoázijských stepí ničili ríše Ostrogótov a Vizigótov, s nástupom Attilu sa mocenské  ambície vystupňovali. Moc prevzal do svojich rúk v roku 445 a už o šesť rokov neskôr siahala jeho ríša od Uralu po Rýn.

(vid))

Attilovi to nestačilo, túžil po ovládnutí celej Európy. Viedol nájazdy na Balkán, do Galie i dovnútra Východorímskej ríše. Hoci so Západorímskou ríšou žili najprv Huni v zmieri, práve Attilov nástup k moci mnohé zmenil. Zdal sa prakticky nezastaviteľný. Koniec veľkého vládcu prišiel o to nečakanejšie. Muž, ktorý miloval  okrem boja a moci aj ženy a pôžitky sveta, zomrel údajne počas svadobnej noci na jednej zo svojich početných svadieb. Či ho o život pripravila z pomsty posledná manželka, burgundská princezná, alebo sa zadusil v spánku vlastnou krvou a zvratkami, zostane navždy  nedopovedané. Isté je, že krátko po jeho smrti zanikla aj obrovská ríša. Jeho rozhnevaným potomkom sa nepodarilo udržať ju.

Žiaden Gerard Buttler

Ak máte Attilu v predstavách zafixovaného ako hriešne príťažlivého škótskeho herca Gerarda Buttlera, ktorý legendu v rovnomennom filme podľa scenára Roberta Cochrana stvárnil, rýchlo na to zabudnite. Žiadne uhrančivé oči, dlhé  vlnité vlasy, niekoľkodňové strnisko či dokonalá atletická postava. Na dobových stvárneniach vyzerá Attila v skutočnosti ako poriadny stepný odľud, pre ktorého bol vlastný zjav absolútne nepodstatný. Napríklad z kresieb k islandskému poetickému eposu Edda sa na nás pozerá zachmúrená tvár s nízkym čelom, širokými nozdrami  a malými, sliedivými očami. Na iných zobrazeniach má zas  dlhý, neforemný nos s hrboľom a územčistú postavu s krivými nohami. Išlo zrejme o telesnú deformáciu, ktorú mu spôsobilo neustále jazdenie na koni, často na obrovské vzdialenosti.

obr_01.jpg

V televíznom filme Attila (2001) si zromantizovaného krvilačného
dobyvateľa zahral dnes mimoriadne obľúbený Gerard Butler

Tri rieky, tri truhly

Možno ešte viac legiend ako k Attilovmu životu sa viaže k jeho smrti a hrobu. Ten sa dodnes nenašiel a vôbec nie je vylúčené, že sa to ani nikdy nikomu nepodarí. Na druhej strane tak však predsa len žije nádej, že raz sa podarí Attilov hrob objaviť. Nevylučuje to ani archeológ Ján Beljak z Archeologického ústavu SAV. „Podobné veľké objavy sú výnimočné, ale nie sú vylúčené. Príkladom bolo nedávne   objavenie kniežacej hrobky v Poprade – Matejovciach,“ povedal. Rádiouhlíkovou metódou sa podarilo datovať, že hrobka pochádza z obdobia sťahovania národov. Nie je vôbec vylúčené, že podobný objav raz čaká neznámeho šťastlivca aj v súvislosti s Attilom. „Záchranné archeologické výskumy môžu pri takýchto  objavoch zohrať nemalú úlohu. Je to vec náhody,“ dodal archeológ.

Legiend okolo Attilovho hrobu je neúrekom. Podľa niektorých bol pochovaný na sútoku troch riek a uložený do troch rakiev. Zlatej, striebornej a železnej. Táto interpretácia však mohla vzniknúť aj nesprávnym prekladom. Takisto mohlo ísť o jednu rakvu, vyrobenú zo zlata, železa a striebra. Aj údaj o sútoku troch riek môže byť obyčajným zavádzaním, aby sa od skutočného hrobu odviedla pozornosť. Kde by teda hrob teoreticky mohol byť? Kdekoľvek, keďže Huni boli kočovníci.  Najčastejšie sa spomínajú rozľahlé stepi starej Panónie či sútok Dunaja a Tisy.

Hoci v predstavách mnohých hľadačov by mala byť jeho hrobom mohutná mohyla, pravda môže byť úplne iná. Zo strachu pred zničením jeho telesných pozostatkov mohli dať prednosť hlbokému hrobu, ktorý by v teréne nepôsobil nápadne. Po hrobe vládcu sa pátra prakticky bez hraníc, lebo jeho  lokalizácia nie je známa. Iba v Rakúsku je približne štyridsať miest, kde sa už hľadalo. Ďalšie sú v Rumunsku, Maďarsku, Srbsku, Nemecku, Česku, ale i na Slovensku. Takmer vždy sú s nimi spojené neobvyklé historky.

Záhada cenných objavov

Pred niekoľkými rokmi rozrušila odbornú verejnosť na Slovensku informácia, že Attilov hrob sa mohol nachádzať v blízkosti Senca a archeológov tu zrejme predbehli   vykrádači hrobov. Dodnes sa to nepodarilo vyvrátiť ani potvrdiť. Cenné nálezy z hrobu z obdobia sťahovania národov   ponúkali v tom čase priekupníci aj trom inštitúciám na  Slovensku. Jednou z nich bolo SNM – Archeologické múzeum v Bratislave. Zdeněk Farkaš z Archeologického múzea si na neobvyklú ponuku presne spomína: „Na týchto ľudí sme mali iba neoficiálne kontakty cez sprostredkovateľov. Poskytli nám len CD s obrázkami a akýsi sprievodný text, ktorému sa mohlo, ale aj nemuselo veriť.“ Zrejme z opatrnosti inú komunikáciu neznáme osoby nezvolili. „Zaujímavé bolo, že kontaktné osoby sa vyskytovali vo vlaku do Galanty. To radilo nálezcov, prípadne priekupníkov niekam do tejto oblasti,“ doplnil Farkaš. Priekupníci oslovili tri významné inštitúcie v takmer zhodnom čase, v priebehu dvoch týždňov v lete roku 2006.

obr_02.jpg

Hrádok pri Martine. Mnohí ľudia ho nazývajú Attilovým pahorkom.
Dnes sú tam len pozostatky zrušeného cintorína

Poklady z rozmazaných fotiek

Na cédečku, ktoré mali v múzeu k dispozícii, bolo zrejme zámerne rozmazané niečo, čo pripomínalo bohato zdobený pektorál alebo kovanie prednej časti sedla z medi, prípadne bronzu. Zaujímavé bolo aj zdobenie, ktoré tvoril zlatý plech so vsadenými, čiastočne vypadanými polodrahokamami. Okrem toho tam boli zlomky zlatých, obdĺžnikových plieškov. „Neskôr sa na podobne zlých snímkach objavil aj meč s rukoväťou, potiahnutou zlatým plechom, a hlinené nádoby. Okrem toho tam bola aj deformovaná ľudská lebka,“ dodal archeológ.
Fotografie boli podľa neho zámerne nekvalitné, aby sa nedali ďalej použiť. „Kvalita zachovania predmetov podľa fotiek dávala predpoklad, že to boli s veľkou pravdepodobnosťou originály,“ povedal.

Prešibaní priekupníci

Inštitúcie na nákup týchto cenných predmetov prostriedky nemali,  takže  zrejme skončili v súkromných zbierkach. Zdeněk Farkaš hovorí: „Súkromní zberatelia asi po tom skočili, cena okolo milióna eur nebola až taká vysoká. Niečo by azda mohla hovoriť informácia z minulého roka, keď francúzski kolegovia zisťovali možnosť nájdenia Attilovho hrobu na Slovensku.“ Nálezcovia boli podľa všetkého traja a na čas sa rozdelili. Každý hral chvíľu sám za seba a až neskôr sa zrejme spojili, lebo pochopili, že ako celok má nález vyššiu hodnotu.

Kde predmety skončili, sa dodnes nevie. Do úvahy prichádza napríklad Budapešť, ktorá sa vždy považovala za jedno z centier obchodu s umeleckými predmetmi. Samotné miesto nálezu sa dodnes nepodarilo lokalizovať. Spomínalo sa okolie Senca, no predmety mohli byť pokojne dovezené zo zahraničia. Bohužiaľ, aj v tomto prípade platí, že podobné cenné predmety často nálezcovia zužitkujú celkom inak, než odovzdaním štátu. Fakt, že tým riskujú porušenie zákona, pre nich nebýva v porovnaní s vidinou zisku podstatný.

Z Attilovho pahorku až  na psychiatriu

Zaujímavý príbeh sa viaže aj k návršiu s názvom Hrádok pri Martine. Mnohí ľudia z okolia ho nenazvú inak, ako Attilovým pahorkom. Vŕšok je dobre viditeľný už od posledného paneláku na severe mesta. Musíme uznať, že jeho tvar mohol dráždiť predstavivosť mnohých ľudí už v minulosti. „Kde ste nechali detektor?“ zaskočí nás otázkou starší muž z blízkej záhradkárskej osady. Hneď nám je jasné, že vŕšok nezvyčajného tvaru mnohých ľudí stále „pokúša“. Ide o nevysoký obdĺžnikový kopec, ktorého vrchol je zarovnaný ako podľa pravítka. Až nápadne pripomína umelo navŕšený kopec, možno impozantnú mohylu.

Odborníci sa dnes prikláňajú k názoru, že ho vytvoril prirodzený proces riečnej erózie, no mnohým ľuďom jeho tvar dodnes nedá spať. „Často tam pobehujú mladíci s detektormi, ale asi sú sklamaní. Podľa povesti tento kopec navŕšili hunskí bojovníci, zeminu nosili v špicatých prilbiciach,“ usmieva sa muž. V tridsiatych rokoch minulého storočia sa tento vrch stal osudným pre českého inžiniera Františka Štěpána, ktorý sa zaoberal aj prútikárstvom. Tvar kopca mu vŕtal v hlave  a prútik signalizoval v zemi čosi veľké a železné. Možno rakvu.

Kopec sa navyše nachádzal blízko sútoku Turca, Váhu a potoka s biblickým názvom Jordán, takže sedel aj sútok troch riek. Štěpán sa pustil do výskumu, ktorý trval dlhé mesiace. Pracovníci, ktorých si najal, sa najprv pustili k cieľu pod zemou vertikálnou šachtou. Po tom, čo ju zatopilo, zvolili horizontálny smer. Boli už údajne pár metrov od objavu, ktorý naznačoval prútik, keď sa celá štôlňa zosypala. Do výskumu dal Štěpán prakticky celý majetok a nezdar nezvládol. Skončil údajne v psychiatrickej liečebni a vyhlasoval, že on sám je Attila.

obr_05.jpg

Hľadači pokladov preliezli celý Hrádok so svojimi prístrojmi,
jeden dokonca aj kopal štôlňu, no napokon skončil na psychiatrii.
Kopec pôsobí tajomne aj vďaka pozostatkom starého cintorína

Náhrobky zahádzané plastom

Obzrieme si pahorok z každej strany, no pozostatky štôlne už nie sú dostatočne viditeľné. Na vrchole kopca nás čaká prekvapenie. Všade naokolo nás obklopujú kríže a náhrobné kamene. Starý cintorín však nijako nesúvisí s Attilom, založili ho v 19. storočí pre vtedajšie obce Košúty a Priekopu. Na niektorých náhrobkoch vidno, že sa tu pochovávalo až do polovice 20. storočia. Starý cintorín pôsobí impozantne, ale aj skľučujúco. Mnohé náhrobky sa strácajú vo vysokej tráve a náletových drevinách. Niektoré platne sú porozbíjané.  Novodobí „hľadači pokladov“ sa zrejme nesústredili až tak na Attilovo tajomstvo ako na fakt, že aj v nových hroboch by sa mohlo nájsť pár cenností. Zdá sa, že priestor aspoň občas niekto pokosí a pribudlo tu pár lavičiek.

Jediné poklady, na ktoré narážame, sú však tie, ktoré po sebe zanechá naša generácia. Všade sa kopia plastové fľaše a rôzny iný odpad. Na jednom z mohutných stromov na nás číha niečo, čo viac pripomína šibenicu ako hojdačku. Archeologická lokalita Hrádok je síce v zozname pamiatkového fondu, no evidentne sa zatiaľ nenašiel spôsob, ako toto atraktívne miesto využiť. Viaže sa nielen k výskumom inžiniera Štěpána, no v dobe halštatskej a laténskej tu bolo zrejme pohrebisko.

Hovorca mesta Martin Jozef Petráš považuje za problém  skutočnosť, že pozemok nie je vlastníctvom mesta. Ďalšie hroby sem však už  pribúdať nebudú. „Pozemok je vo vlastníctve pasienkarov, a tak žiadna zo zložiek mesta nezabezpečuje jeho údržbu či kosenie. Podľa územného plánu mesta ide o zelenú plochu a jej využívanie na hrobové účely nie je povolené,“ dodal hovorca.

Ako si v Nákli vŕšok rozkopali

V Čechách a na Morave je tiež  niekoľko miest, kde hľadali Attilov hrob. Najznámejší je prípad Nákla, významnej obce neďaleko Olomouca. Tu mala koncom 19. storočia vypuknúť medzi obyvateľmi doslova malá hystéria. Kto mohol, chytil do rúk čakan, motyku či rýľ. V miestnej časti Hráč na malom návrší stála božia muka. Keď sa rozchýrilo, že nejde o obyčajné návršie, ale Attilovu mohylu, pustili sa do kopania mnohí dedinčania. Všetci dolovali po nociach, aby ich susedia nezazreli. Na Hráči však nič nenašli, tak postupne rozkopali   okolie. Po nezdare sa im ľudia z okolia dlho smiali a aj to je zrejme jeden z dôvodov, prečo sa táto historická kuriozita  nedostala do oficiálnych dejín obce. Zmieňujú sa o nej iba početné internetové stránky.

obr_04.jpg

Josef Vrbka z Nákla o Attilovom hrobe nič nevie, upozornil však
na legendu o psovi s ohnivými očami, ktorý vraj strážil poklad

Kopanie pri sviečkach

Pred potomkami sa vtedajší obyvatelia Nákla so svojimi archeologickými pokusmi zrejme veľmi nechválili. Dnes ani najstarší obyvatelia Nákla netušia, čo ich starých rodičov a prarodičov po nociach zabávalo. Josef Vrbka má už 75 rokov a v Nákli prežil celý život. Nikdy však od svojich predkov nič podobné nepočul. „To myslíte vážne? Nuž, asi sa za to trochu hanbili, keď to nepodávali  ďalej,“ smeje sa. O Attilovi a pátraní po jeho hrobe počuje po prvýkrát až od nás, a to napriek tomu, že má mnohé historické fakty o obci doslova v malíčku. Ochotne nás však zavedie do miestnej časti Hráč, kde stojí aj dnes božia muka. Nie síce na návrší, ale na kraji rovného, zoraného poľa. Ťažko si  predstaviť, že sa tu po nociach intenzívne kopalo.

Pod ochranou ohnivého psa

Zaujímavé však je, že pri pátraní po miestnych povestiach  sme narazili aj na príbeh o divokom psovi s ohnivými očami. Zjavoval sa vraj práve v časti Hráč, čo nebude náhoda. Nikdy neštekal a mal strážiť niečo, čo bolo hlboko pod zemou. Vôbec nie je vylúčené, že takúto obludu si vymysleli ľudia v 19. storočí na odplašenie ostatných, ktorí tiež zatúžili po nájdení pokladu. Veď kopte pri svetle lampáša, keď za vami stojí pes s ohnivými očami... Podrobnosti okolo pátrania po hrobe nepozná ani Pavel Pospěch, ktorý napísal o histórii Nákla publikáciu. „O Attilovi a jeho hrobe som v súvislosti s Náklom nikdy nepočul. Nie je to však nič nezvyčajné, keď vezmeme do úvahy kontexty, za akých podobné povesti vznikajú,“ prezradil nám.

Pravda, Náklo má dosť serióznych historických udalostí, ktorými sa dokáže predať. Prečo vyťahovať niečo, na čo by aj predkovia radi zabudli. Oveľa radšej sa pochvália impozantným  kostolom svätého Juraja, ktorý postavili v 17. storočí a patrí medzi najkrajšie stavby v okolí. Prípadne hrobom študenta Karlovej univerzity Jana Opletala, ktorý našiel predčasnú smrť v roku 1939 počas nacistických represií. História Nákla je však nepochybne úctyhodne stará a siaha ďaleko pred 11. storočie, z ktorého pochádza prvá písomná listina o obci. Prví obyvatelia boli zrejme pohania a dodnes sa vedú diskusie, z čoho nezvyčajný názov obce vznikol. Či predstavuje močaristé miesto, alebo osadu na koloch, ktorej pozostatky archeológovia v okolí  našli.

obr_03.jpg

V obci Náklo neďaleko Olomouca koncom 19. storočia tiež hľadali Attilov hrob

 


Tajomný Attilov hrob
video Spustiť video
Ďalšie videá nájdete na tv.sme.sk.

Súvisiace články:

Hlavné správy

Spoplatnený obsahČudne rozdelené peniaze siahajú ku Kaliňákovmu známemu

Spoločnosť Highchem s pätnástimi zamestnancami a vyše miliónovými tržbami nemá podľa hodnotenia dostatočné odborné kapacity.

Spoplatnený obsahSieť čelí exekúciám, dlžoby nespláca ani SDKÚ

Sieť nezaplatila vyše 500-tisíc eur, pre ktoré ju naháňajú exekútori.

Attila Hún podľa francúzskeho maliara Eugena Delacroixa z roku 1847

Attila Hún podľa francúzskeho maliara Eugena Delacroixa z roku 1847

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní