Amerika neverila vlastným očiam - doobeda pätnásteho apríla 1974 prepadli pobočku banky Hibernia Bank v centre San Francisca deviati ozbrojenci. Odniesli si vyše desaťtisíc dolárov a zostali po nich dve obete a obrazový záznam z bezpečnostnej kamery. Zrnité zábery znovu a znovu študovala polícia a novinári. Nebolo pochýb - dievča so zbraňou v ruke poznali.
Necelé dva mesiace pred lúpežou ľavicoví radikáli SLA (Symbionese Liberation Army) uniesli mediálnemu magnátovi Randolphovi Hearstovi dcéru. Odrazu bola mladučká Patricia na svete - no iná, než ju čakali. V kabáte, so zbraňou v rukách, na tvári výbojný výraz, akoby bola súčasťou lupičského gangu. Akoby tí, čo ju násilím odtrhli od rodičov a snúbenca, teraz boli jej druhou rodinou. Záhadný obrat plodil otázky, čo je za ním. Azda trauma po únose, vymytá myseľ alebo úprimná zmena presvedčenia? Bol to nátlak, strach o život, alebo slobodná vôľa Patty Hearstovej, že po boku radikálov lúpila ona – sama ich bývalá obeť?
Mediálny magnát W. R. Hearst
Ľavicové sklony Patty nikdy nemala a politika jej bola vždy ukradnutá. Únoscovia však išli na istotu. Hearstovci boli jednou z najmocnejších a najbohatších rodín v Amerike, ich sídlo v Kalifornii je dodnes najdrahším rodinným domom krajiny a jeho stĺporadia, bazény a luxusné tenisové kurty obzerajú turisti. Jej starým otcom nebol nikto iný ako slávny William Randolph Hearst, rozprávkovo bohatý podnikateľ a mediálny magnát. Tvrdí sa, že denník San Francisco Examiner rodina Hearstovcov vyhrala v kartách, no či je historka pravdivá, nie je také dôležité. Isté je, že s mladým Wiliamom ako šéfom prišla do novín nová éra. Ním razený agresívny štýl sa stal základom bulváru aj investigatívnej žurnalistiky, ako ju poznáme dnes. To boli deväťdesiate roky 19. storočia a čitateľov už vtedy lákali korupčné odhalenia a senzácie. Na vrchole kariéry Hearst vlastnil zo dvadsaťosem novín, sedemnásť časopisov a jeho vplyv na verejnú mienku bol obrovský. Pokukoval po rádiu aj filme, čo sa mu splnilo - hoci nie tak, ako si vysníval.
Občan Kane
Keď mladý filmár Orson Welles plánoval svoj filmový debut Občan Kane, inšpiroval ho osud viacerých amerických boháčov a William Hearst bol jedným z nich. Rekonštrukcia príbehu mocného muža menom Charles Foster Kane sa začína pri jeho smrteľnej posteli. Magnát – hrá ho sám Welles – posledný raz vydýchne: „Púpä“ (Rosebud). Prítomný novinár začne pátrať, čo toto záhadné slovo znamená a na povrch vyťahuje nové a nové senzačne zistenia. Skutočný William Hearst sa už s predstihom dozvedel, kto bol občanovi Kaneovi predlohou a nasadil všetky páky, aby sa film nedostal do kín. Hlásal, že Welles nadŕža komunistom a plánoval, že režiséra očierni narafičenou momentkou s nahou modelkou. Nepomohlo. Na zlosť Hearsta, v máji 1941 mal Občan Kane premiéru a dnes ho rátajú k najlepším filmom všetkých čias, ktoré natrvalo zmenili filmovú reč.
Táto snímka obletela celý svet: milionárska dcéra Patty Hearst pózuje ako revolu-
cionárka so samopalom. Unesená sa pridala na stranu ľavicových teroristov. Vlajka
so sedemhlavou kobrou (sedem pilierov spoločenského dobra) je symbolom SLA
(Symbionese Liberation Army, vo voľnom preklade Symbiotická oslobodzovacia armáda)
Záhadný únos
Tri roky po smrti Williama Hearsta, v roku 1954, na svet prišla jeho vnučka Patty. Mediálne impérium bolo stále veľké a novinám San Francisco Examiner šéfoval jej otec Randolph. Po rokoch Patty - tretia z piatich súrodencov – tvrdila, že mala úžasné detstvo a nepamätá si žiadnu traumu. Kadečo iné však na ňu vytiahli psychológovia. Aby sa uliala zo škola, zvykla bežne klamať, údajne priskoro začala so sexom a aby dosiahla svoje, často osobnosť navonok menila ako chameleón. Vychodila najlepšie súkromné školy a čo je pikantné, rodičia jej priateľky a spolužiačky zakladali Hibernia Bank. Presne tú, čo Patty osobne a so zbraňou v ruke pomáhala vylúpiť.
4. februára 1974 trávila Patty večer v župane so svojím snúbencom, keď do bytu v areáli Kalifornskej univerzity v Berkley vtrhli traja ozbrojenci. Spacifikovali snúbenca, devätnásťročnú Patty strčili do kufra auta a zmizli. „Boli militantní, mali nože a pištole,“ opakoval druhý deň na tlačovke jej dvadsaťšesťročný priateľ a pod okom mal monokel. Listom sa k činu priznala akási Symbionese Liberation Army, hrozila popravou dievčaťa a sľubovala smrť „fašistickému hmyzu, čo cudzopasí na životoch obyčajných ľudí“. FBI netušila, s kým má do činenia, a ako sa zdalo, radikáli nevedeli, čo za búrku rozpútali.
O osem dní sa z nahrávky médiám prihovorilo samo dievča: „Mami, oci, som OK. Som s bojovou jednotkou a majú automatické zbrane. Nie je to len banda frajerov.“ Hlas znel ustarane, no bez stopy paniky. Nie je vraj bitá ani zbytočne strašená: „Chcem sa dostať preč, a jediná cesta je urobiť, čo žiadajú.“ Podobizeň dievčiny priložená k odkazu obehla svet. Na hlave baretka, cez plece puška, v pozadí čierna sedemhlavá kobra na červenom podklade – obávaný symbol bandy. Rodina a vyšetrovatelia ešte nešípili nič čudné.
15. apríl 1976, San Francisco, banka Hibernia. Bezpečnostná kamera
zachytila Patty Hearstovú počas lúpeže. Ani jeden z banditov nebol
maskovaný, zastrelili dvoch ľudí a ukradli len desaťtisíc dolárov
Jedlo pre ľudí
V skutočnosti títo ľavicoví radikáli neboli omnoho starší ako ich obeť a pochádzali z podobných pomerov. Podobne ako teroristická Frakcia Červenej armády (RAF) v Nemecku, aj títo mladí ľudia verili, že zmenia svet a to aj násilím. Zatvrdili sa potom, ako ideály šesťdesiatych rokov definitívne vyprchali. Odvrhli monogamiu, žiadali zavrieť (či presnejšie otvoriť) väznice a celá krajina bola pre nich koncentračný tábor. „Odjakživa som zbožňoval filmy s Robinom Hoodom a tými, čo bojovali proti vláde,“ spomína jeden z členov bandy v dokumente Guerrilla: The Taking of Patty Hearst.
V roku 1974 sedel za mrežami a jeho nádejou bol únos Patty, za ktorú mal získať slobodu. Dnes je jasné, že naoko sebavedomý únos bol vlastne činom zúfalcov, SLA bola v úzkych a nevedela, ako ďalej. Keď stroskotala výmena za väzňov, prišla na rad charita. Pre ľudí v núdzi teroristi žiadali jedlo za úžasných štyristo miliónov dolárov. Podľa senzačných titulkov novín to bolo najvyššie výkupné v dejinách, ale zúfalý magnát chcel dcéru späť a na peniaze nehľadel. Štyri tisícky ľudí teda distribuovalo v sanfranciskom zálive bezdomovcom jedlo, zatiaľ len za šesť miliónov dolárov. Nádeje zhasli výtržnosti, bitky a desiatky zatknutých, nezvládnutá akcia sa zmenila na pohromu. Z nahrávky ju kritizovala sama Patty - to už bolo zrejmé, že tu niečo nehrá.
Patty či Tanja?
Polícia nevedela, čo ďalej a angažovala nevidomých v ústavoch, aby sa svojím jemným sluchom snažili z nahraných pások odpočuť to, čo iní nepočuli. Márne. Šok priniesla nahrávka, ktorá prišla necelé dva mesiace po únose. Už len ten hlas, tvrdý a rozhodný: „Dostala som na výber, či ma prepustia, alebo či sa pridám k SLA bojovať za slobodu seba samej a ďalších utláčaných. Rozhodla som sa zostať a bojovať.“ Dedička obchodného impéria odvrhla svoj triedny pôvod. Za vzor si zobrala súdružku bojujúcu po boku revolucionára Che Guevaru a prijala jej meno: Tanja. Krátko na to prebehla už spomínaná banková lúpež, kde Patty - Tania behá s karabínou a zháňa financie na revolúciu. Rodina, polícia, verejnosť boli v šoku. Ako sa také niečo mohlo stať?
Policajná fotografia Patty Hearst krátko po zatknutí
Láska v zajatí
Je pochopiteľné, že rodina dievčiny sa tomu zdráhala uveriť. Matka Patty tvrdila, že fyzicky je jej dcéra stále v štádiu únosu a aj jej ducha ovládli násilím. Spomínal sa aj zvláštny jav známy odborníkom. Obeť únosu môže po čase pocítiť sympatie až sexuálnu príťažlivosť k únoscovi, ak je k nemu dlhodobo, každodenne pripútaná. Takzvaný štokholmský syndróm mohol prepadnúť aj Patty, ktorej zrejme učaroval člen bandy Willie Wolf, prezývaný Cujo: bol mladý, fešák a v baretke s cigarou vyzeral ako klon Che Guevaru. „Bol to ten najjemnejší a najúžasnejší muž, akého som poznala,“ smútila Patty potom, ako Cujo v potýčke s políciou našiel smrť. Bola to nešťastná udalosť, akú v priamom televíznom prenose sledoval celý národ. Stovka dôstojníkov polície plánovala záťah na vytipované dúpä SLA. Nasledovala divoká prestrelka a granáty so slzným plynom spôsobili požiar, ktorý pohltil dom a radikálov, čo tam našli úkryt. Patty však nepatrilo žiadne z obhorených tiel. Záťah sledovala v televízii v moteli obďaleč a ihneď sa zatvrdila: „Svine fašistické... Znovu som sa narodila z popola a teraz už viem, čo mám robiť.“
Prestrelky právnikov
Osemnásteho septembra 1975 Patty Hearstovú polícia zatkla v byte v San Franciscu. Keď ju aj s členmi bandy viezli autom, novinári okolo spustili potlesk, no našli sa aj ľudia, čo vyzývali: Prepusťte Tanju! Na deň presne dva roky po únose sa začal súd. Od začiatku bolo jasné, že to bude nielen ostro sledovaná mediálna udalosť, ale aj oriešok pre právnikov. Bola Patty páchateľom alebo obeťou? Konala dobrovoľne, alebo jej vymyli mozog? Obžaloba ju vinila z ozbrojenej lúpeže, vážnejšej o to, že mala dve obete. Obhajoba s armádou právnikov zase stavila na súcit.
Kontrola mysle a vymývanie mozgov boli populárne výrazy a rozhodol sa ich použiť aj obhajca Francis Lee Bailey (o mnoho rokov neskôr obhajoval aj známeho športovca O. J. Simpsona obvineného z vraždy manželky). Tvrdil, že Patty so zaviazanými očami celé mesiace držali v stiesnenom priestore. Zažila psychické aj sexuálne násilie a ten, kto ju znásilnil, bol práve Cujo. Lúpež prežila ako bábka omámená na prudkom svetle, koniec koncov banda ju zorganizovala len preto, aby ju do nej mohla namočiť. Patty pred porotou bola iná ako z policajných fotografií – bolo to opäť to dievča s nežným hlasom, kostýmčekom a kaderami ako kedysi. Kto uverí, že bola banditom?
Tridsaťpäťročný trest pre Patty sa scvrkol na sedem rokov a napokon si
odsedela iba dvadsaťdva mesiacov. Keď ju prepustili, mala dvadsaťpäť.
Na snímke Patty Hearst na tlačovke usporiadanej po prepustení z väzenia v roku 1979
Osoba mimo pravidiel
Obhajoba mala povážlivo veľa trhlín a ako si všimla reportérka San Francisco Chronicle: „oči Patty boli ako šachty a mala v nich tajomstvo“. Na poličke v byte, kde ju zatkli, mala knihu Domáca výroba bômb a pri sebe kamienok - darček od Cuja. Čudná spomienka na muža, ktorý ju mal znásilniť. Hypotéza vymytého mozgu mala vysvetliť hlavný bod obžaloby – lúpež. Horšie bolo vysvetliť, čo sa dialo pred ňou a po nej. Aj príležitostí na útek mala Patty až-až. Azda bol príliš sebaistý, alebo ho k zlej stratégii tlačili rodičia dievčaťa, no obhajca Lee Bailey neprijal ani ponuku na rozsudok, zhovievavý, ak sa Patty ku všetkému prizná.
Súčasťou spisu bolo dvesto hodín nahrávok psychiatrických posudkov, spomína Douglas O. Linder. Za pozornosť však stojí ten, ktorý predniesol vládou poverený odborník Joel Fort - amorálna osoba, akou bola Patty, bola vraj kandidátom na radikála už pred únosom. Už vtedy sa rozmaznaná dcéra bohatých rodičov pokladala za niekoho, pre koho neplatia pravidlá. „Stratené duše ako ona len tak plávajú v priestore mimo morálky, aby náhodne vhupli do prvej ideológie, ktorá sa im naskytne,“ vysvetľoval tvrdo Fort a dodal, že profil ostatných členov SLA bol veľmi podobný. Nebolo ich viac ako deväť, pochádzali z vyšších vrstiev, boli vzdelaní - a boli to sociopati.
Tvrdý rozsudok
Porota siedmich mužov a ôsmich žien 20. marca 1976 po dvanástich hodinách vyniesla rozsudok. Niektorí z nich boli v slzách a jeden z nich pre médiá povedal: „Nevedeli sme, či tá, na ktorú hľadíme, je živé dievča, alebo robot.“ Uznali ju vinnou z ozbrojenej lúpeže a držania zbrane za účelom spáchania zločinu. Za dva zločiny dohromady sedem rokov vo väzení, tak znel trest. Azda to bolo kontaktmi a vplyvom rodičov, ale realita bola iná. Patty si odsedela dvadsaťdva mesiacov a zvyšok trestu jej odpustil prezident James Carter. Oficiálny pardon Patty po rokoch vyslovil aj Bill Clinton v posledný deň úradu.
Brainwashing
Rokmi verzia o vymývaní mozgu silnela. Naďalej ju hlásal obhajca Lee Bailey, ktorý pre seba dohodol prednostné práva na príbeh, rovnako ako sama Patty, keď v roku 1982 spísala pamäti Every Secret Thing. Strach, odlúčenie a cielená metodická manipulácia správami o rodine, ktorá na výkupnom nemá žiaden záujem. To všetko vraj mohlo spôsobiť, aby sa osobnosť, postupne zbavená štruktúry, chytila toho, čo jej únoscovia vopred pripravili. Verejnosť poznala podobné prípady Američanov - zajatcov komunistickej Číny, ktorí pod tlakom akceptovali ideologický svet nepriateľa.
Tri roky po únose Patty poskytla rozhovor, dokazujúci hĺbku jej traumy. Duo výskumníkov opísalo čudne reagujúcu ženu, ako sa smeje a plače v nevhodných chvíľach a jej pamäť má okolo únosu povážlivé medzery. Menej bolo počuť hlasy odporcov - na to, že bola väzňom, vraj Patty plány svojich únoscov opísala príliš podrobne. A čo onen „chýbajúci rok“ od lúpeže po zatknutie, keď neutiekla, hoci na to mala príležitosť? „Nemohla som, bola som presvedčená , že po mne ide FBI ako po zločincovi,“ vysvetľuje na kameru po rokoch zrelá žena s vlasmi odfarbenými na blond, neuhýbajúcimi očami a kontrolovanou mimikou.
Pochybná pravda
Matka dvoch detí spokojne žije v New Yorku. Je tu miestnou celebritou a výstrelky ju zatiaľ obchádzajú.Výnimkou je azda len manžel - Bernard Shaw, s ktorým sa zoznámila, keď bol jej osobným strážcom. Skúšala to ako herečka nízkorozpočtových filmov a ako tvrdia zlé jazyky, jej príšerný herecký výkon podporuje skôr verziu, že si príbeh okolo únosu predsa len nevymyslela. Je to osem rokov, čo po akte prezidenta, už ako čestná občianka bez záznamu v registri trestov, poskytla rozhovor v šou slávneho Larryho Kinga. Čo sa jej počas lúpeže pred dvadsiatimi siedmimi rokmi odohrávalo v hlave? „Domnievala som sa, že ostanem v aute a nepôjdem dnu,“ spomína. A čo si myslí o zatknutí a procese s dávnou členkou SLA, ktorý sa práve začal? „Bolo to už veľmi, veľmi dávno. Konečne sa môžeme dostať bližšie k tomu, čo sa vlastne stalo.“ Zatiaľ to tak nevyzerá.
