Bolo to jedno z najúžasnejších a zároveň najkontroverznejších období v dejinách. Paláce stáli neďaleko drevených prístreškov, aristokrati sa na uliciach potkýnali o žobrákov. Rozvíjal sa námorný obchod, rodila sa moderná veda a znovuobjavovala antika. A vznikali stavby, ktoré dodnes obdivujeme. Ich tvorcom bol aj Andrea Palladio. Zomrel 19. augusta 1580.
Ak by ste sa vybrali do malého talianskeho mestečka Maser v benátskom regióne, navštívte slávnu Villu Barbaro. Od roku 1996 je zapísaná v Zozname svetového dedičstva UNESCO.
Našli by ste v nej jednu z najkrajších kombinácií vrcholnej renesancie. Nestačí si však pozrieť iba fresky známeho renesančného manieristu, maliara Paola Veroneseho. Všimnúť si treba aj samotnú stavbu, navrhol ju totiž Andrea Palladio, po tri storočia možno najvplyvnejší teoretik architektúry a jeden z najvýznamnejších architektov histórie.
Ako v antickom Ríme
Pri premýšľaní o Palladiovom diele treba začať takmer o tisícpäťsto rokov skôr. Vtedy žil v antickom Ríme známy inžinier a architekt Vitruvius. Cézarov súčasník, ktorému hold slávnou kresbou vzdal aj Leonardo da Vinci, napísal na konci svojho života desať kníh o architektúre. Tie objavili začiatkom 15. storočia a spôsobili revolúciu vo vtedajšom myslení.
V období, keď sa vitruviánske myšlienky stali súčasťou talianskej architektúry, sa narodil v Padove aj malý Andrea di Pietro della Gondola. Výtvarný talent sa prejavil už v jeho detstve, ako syn z bezvýznamnej rodiny sa spočiatku učil sochárskemu umeniu v dielni Bartolomea Cavazza da Sossano, no drsné podmienky sa mu nepozdávali. V šestnástich sa preto rozhodol z Padovy odísť a ušiel do Vicenzy, kde vstúpil do cechu murárov a kamenárov.
Villa Barbaro.
Už vtedy si všimli jeho talent a mladík často spolupracoval s dielňami, ktoré sa špecializovali na dekoratívne sochy v manieristickom štýle. Ten bol akýmsi vyumelkovaným medzistupňom medzi renesanciou a nastupujúcim barokom.
Šťastie sa na dvadsiatnika Palladia usmialo už čoskoro. Ako kamenár bol prizvaný k prestavbe vily bohatého humanistického učenca, básnika a pápežského diplomata Giorgia Trissina. Zmyslel si, že svoje sídlo chce mať v anticky rímskom, klasickom štýle. Pri prestavbe si však všimol mladého Palladia. Trissino sa preto rozhodol, že bude Andreu podporovať a stal sa jeho prvým patrónom. Zabezpečiť mu chcel najmä kvalitné humanistické vzdelanie. Napokon, samotná Villa Trissino mala podľa vzoru platónskej Akadémie fungovať ako miesto, kde sa budú učencove deti aj chránenci vzdelávať a študovať matematiku či filozofiu. Jej architektonickým vzorom boli práve Vitruviove myšlienky o stavebníctve, uhloch, pomeroch a proporciách.
Cieľ? Benátky
Palladio raz spomínal, že práve v tomto okamihu sa Vitruvius stal jeho celoživotným učiteľom. U Trissina tiež získal svoje meno „Palladio“, podľa gréckej bohyne múdrosti Pallas Atény. Okrem mena však Andrea získal ešte čosi užitočnejšie, kontakty. Vo vile sa totiž stretával s rôznymi aristokratmi a niektorí z nich – napríklad bratia Barbarovci – sa neskôr stali jeho patrónmi.
Teatro Olimpico.
Začiatkom štyridsiatych rokov sa aj vďaka týmto kontaktom dostal k vlastným návrhom. Tvorí pre šľachticov letné sídla a neskôr aj paláce, nie všetky však stihne dokončiť. V polovici 16. storočia však má za sebou viaceré návštevy Ríma a Benátok, kde spoznáva práce Bramanteho i Raffaela. Očaria ho.
Preniknúť svojou prácou do týchto centier neskororenesančného života sa mu však dlho nedarí. Keďže jeho návrhy odmietajú, rozhodne sa venovať aspoň teoretickej práci. O Ríme píše „turistického sprievodcu“ po starých pamiatkach Le antichitá di Roma, v roku 1570 publikuje aj slávne štyri knihy o architektúre I Quattro Libri dell'Architettura. Kniha ešte aj v 18. storočí inšpirovala amerických architektov pri budovaní „novej“, ideálnej krajiny.
Palladiovi sa napokon podarilo presadiť sa v Benátkach. Počkať však musel na sedemdesiate roky 16. storočia a smrť Jacopa Sansovina. Po ňom sa stal hlavným architektom Benátskej republiky a následne sa v celom regióne venoval najmä výstavbe kostolov či opevnení.
Palladiov úspech však netrval veľmi dlho. V roku 1580 zomiera, no už krátko pred smrťou začínajú niektoré jeho práce prerábať. Do Talianska totiž pomaly prichádza nová móda – baroko.
