ĽUDIA A UDALOSTI
Schopenhauer, Arthur

Vydané 22. 9. 2010 o 0:00 Autor: Tomáš Prokopčák

„Hegel je obmedzený a neohrabaný šarlatán,“ povedal na adresu svojho slávnejšieho konkurenta Arthur Schopenhauer. Filozof, ktorý sa krátkeho verejného uznania dočkal až na sklonku svojho života, zomrel 21. septembra 1860, pred stopäťdesiatimi rokmi.

Osemnáste storočie neprinieslo svetu iba vrcholiace osvietenstvo alebo francúzsku revolúciu. Prinieslo aj zmenu vo filozofickom myslení o svete. Immanuel Kant prišiel s radikálnou myšlienkou, že  síce poznávanie začína skúsenosťou, no my nevieme, či poznávame svet taký, aký je.

Poznávame len taký, ako sa nám javí a obmedzujú nás naše vlastné schopnosti aj myslenie. Kant urobil známy kopernikovský obrat, efemérna realita osebe musela ustúpiť nášmu poznaniu, svet zrazu vytváralo naše nazeranie naň i myslenie o ňom. A tento spôsob filozofovania do extrému priviedol Arthur Schopenhauer.

Mal byť veľkopodnikateľom

Mladý Schopenhauer sa filozofom alebo niekým, kto filozofov tak veľmi nenávidí, vôbec nemusel stať. Jeho otec, zámožný obchodník, videl svojho syna ako úspešného veľkopodnikateľa.

Nejaká Arthurova vášeň pre vedu či lásku k múdrosti mu bola ukradnutá a mladíka radšej posielal na cesty, kde sa mal naučiť cudzie jazyky. V šestnástich tak mladý Schopenhauer vstúpil do učenia u hamburského obchodníka. Nebyť náhlej smrti prísneho otca, možno by celý život budoval rodinné impérium.

Lenže po skone hlavy rodiny sa Schopenhauerovi otvorila možnosť robiť to, po čom vždy túžil. V ceste mu nestála ani matka, známa spisovateľka, ktorá sa presťahovala do Weimaru a často hostila osobnosti vtedajšej kultúry. Tu sa Schopnhauer zoznámil napríklad s Goethem.

Arthur však mal ťažkú povahu, navyše mal veľké ambície. S matkou sa napokon pohádal (vraj jej jeho neustále lamentovanie nad hlúpym svetom a ľudskou biedou liezlo na nervy) a uplatnenie chcel hľadať v akademických kruhoch. Márne.

Hegel vs. Schopenhauer

O Schopenhauerovom sebavedomí svedčí aj známa historická udalosť: v Berlíne, už ako súkromný docent, si naplánoval prednášky rovno na čas, keď prednášal oveľa slávnejší a oceňovanejší „konkurent“ Georg Wilhelm Friedrich Hegel.

Výsledok sa dal predpokladať, na Arthurove hodiny v roku 1829 prakticky nikto neprišiel. Zatrpknutý a po sláve túžiaci Schopenhauer začal hromžiť na celý svet filozofie. Oficiálnou filozofiou pohŕdal, útočil na ňu a vysmieval sa z nej, no údajne tieto útoky nikdy nezabudol konzultovať s právnikmi. Že na univerzite ho nik nechce, mu až tak prekážať nemuselo. Pohodlný život mu zabezpečovalo bohaté dedičstvo.

Napokon aj sláva

Svojej slávy sa Schopenhauer napokon dočkal. Jeho pesimistická filozofia sa v Európe presadila po neúspešných revolúciách v polovici 19. storočia. „Konečne som sa, napriek mnohoročnému jednotnému odporu všetkých profesorov filozofie, presadil,“ cituje voluntaristu Wilhelm Weischedel v knihe Zadné schody filozofie.

Paranoja však bola bežnou súčasťou Arthurovho života. Bál sa napríklad navštevovať holiča, vraj by mu podrezal hrdlo. Schopenhauer pritom ťažko vychádzal aj so ženami.

Nepovažoval ich za plnohodnotné ľudské bytosti, boli pre neho len akýmsi medzistupňom medzi dieťaťom a mužom. „Krátkonohé pohlavie nízkeho vzrastu, s úzkymi plecami a širokými bokmi mohol nazvať krásnym iba mužský intelekt zahmlený pohlavným pudom,“ napísal. A dodal, že keď sa chcú ženy zapáčiť, len predstierajú a opičia sa.

Takéto pohŕdanie ľuďmi a životom je však výsledkom Schopenhauerovej filozofie. V nadväznosti na Kanta tvrdí, že naše zmysly môžu spoznať svet len ako predstavu (nás, ako poznávacieho subjektu).

Lenže jestvuje aj svet osebe a veci osebe. A tu na rozdiel od Kanta Schopenhauer našiel odvahu o nich hovoriť.  Vec osebe je podľa neho vôľa, a nie je to vôľa, ktorá by bola slobodná, tobôž riadená rozumom. Táto prasila je slepá, bez cieľov, bez dôvodov. A keďže nemá zmysel, jediným dôsledkom môže byť náš pesimizmus. Alebo súcit s ostatnými takto trpiacimi ľuďmi. „Celá moja filozofia sa dá zhrnúť do jediného výrazu: svet je sebapoznaním vôle,“ tvrdil.

Zvíťaziť nad slepou vôľou sa podľa Schopenhauera dá. Jednou z ciest je askéza, vedomé vzopretie sa životu, a teda aj utrpeniu. Cestou môže byť aj silný zážitok z hudby, no ten je iba dočasný.

Posledné prekliatie

Nevrlý ostal Schopenhauer aj po smrti v roku 1860, keď mu zlyhalo srdce. Stretnúť sa s tým môžu najmä jeho prekladatelia a vydavatelia. „Preklínam každého, kto v mojich dielach pri ich budúcom vydávaní čokoľvek vedome zmení, nech je to jediné súvetie, či iba slovo, slabika, písmeno, interpunkčné znamienko,“ napísal Arthur Schopenhauer v závete.

Hlavné správy

Slávy sa nakoniec dočkal aj Schopenhauer.

Slávy sa nakoniec dočkal aj Schopenhauer.

Foto: WIKIMEDIA

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní