Demokratické voľby hlavy štátu v Rusku

Vydané 13. 6. 2001 o 0:00

FOTO - ARCHÍV



V júni 1991 ešte formálne existoval Sovietsky zväz. Jeho dni však už boli spočítané. Rusko bolo po Gruzínsku druhou republikou ZSSR, ktorá si zvolila hlavu štátu v priamom a tajnom hlasovaní z viacerých kandidátov. Presne pred desiatimi rokmi sa svet dozvedel, že zvíťazil Boris Jeľcin. Vládol bezmála deväť rokov. Keď sa lúčil, tých deväť rokov - dramatických pre jeho krajinu i preňho osobne - bolo poznať z každého jeho gesta. Jeho choroby sa stali predmetom legiend rovnako ako jeho osobné excesy. V júni 1991 však svet videl energického muža s drzým pohľadom, politika na sovietske pomery veľmi mladého (60 rokov), ktorý vari urobí z perestrojkového Ruska skutočnú demokraciu.

Rok 1991 bol rokom, keď to „prasklo“ konečne aj v kolíske komunistickej revolúcie. Michail Gorbačov na Západe ešte požíval úctu prvého sovietskeho aparátnika, s ktorým sa dalo rozumne hovoriť. Doma však už nebol v kurze. Perestrojka v ZSSR stratila dych. Tzv. socialistický tábor sa rozpadol a samotná existencia ZSSR stratila zmysel.

Hromotĺk pôvodom od Uralu dával už koncom 80. rokov Gorbačovovi najavo, že reformy sú príliš pomalé. Svoju stranícku kariéru skončil Jeľcin definitívne, keď v roku 1990 na 28. zjazde KSSZ odhodil legitimáciu. To už nejaký čas budoval svoju kariéru mimo najvyšších straníckych štruktúr, zato so stále širšou podporou „zdola“.

Prezidentské voľby v roku 1991 boli priame a pluralitné, so šiestimi kandidátmi. Jeľcinovým najvážnejším konkurentom bol bývalý premiér Nikolaj Ryžkov, ktorého podporovali komunisti. Jeľcin sľuboval radikálnu reformu, súkromné vlastníctvo a blahobyt. Ryžkov pokoj a poriadok. Rusi dali prednosť Jeľcinovi získal hneď v prvom kole 57 percent hlasov. Volili ho všetci tí, ktorí túžili po zmene a v tom čase ho podporovalo jadro mladých ruských reformátorov.

Jeľcinova predvolebná kampaň bola do značnej miery založená na negovaní Gorbačova. Kým Gorbačov sa usiloval o zachovanie ZSSR, Jeľcin o rovnocennosť, ak nie priamo suverenitu republík. „Ako je vôbec možné nasadiť v tomto čase vojská proti civilnému obyvateľstvu,“ hodnotil Gorbačovov vojenský zásah v Pobaltí. Ten istý Jeľcin pritom o dva roky neskôr ostreľoval tankami poslancov zabarikádovaných v parlamente a o ďalší rok vyslal armádu do separatistického Čečenska. A kým Gorbačov volal po mohutných západných investíciách do prehnitej sovietskej ekonomiky, Jeľcin odmietal almužnu s tým, že Rusko sa pozviecha samo a privíta výhodné zahraničné ponuky.

Dva dni pred voľbami publikovala moskovská Pravda článok dvoch profesorov sociológie, ktorí načrtli osobný portrét Jeľcina. Čas im dal v mnohom za pravdu. Na základe analýzy desiatok prejavov ho charakterizovali ako človeka mimoriadne túžiaceho po moci - pritom vedomého si vlastnej neschopnosti kontrolovať najbližšie okolie - človeka ľahko sa rozchádzajúceho so spolupracovníkmi, skôr taktika než stratéga, emocionálneho, so sklonmi riskovať. Písalo sa o jeho labilite, o demonštratívnom pokuse o samovraždu v roku 1987. O neschopnosti diskutovať a pohotovo reagovať na otázky. Už vtedy existovalo dôvodné podozrenie, že Jeľcinove výroky nemožno brať stopercentne. Jeho vplyvní spolupracovníci ich neskôr až pričasto uvádzali „na pravú mieru“.

Jeľcin neraz vystupoval z pozície sily s tým, že len tak možno Rusko zachrániť pred rozvratom. V roku 1993 si ústavou zaistil právomoci, ktorými urobil z prevažne komunistického parlamentu „doplnkový“ mocenský orgán. Ani s jeho reformou to nebolo tak, ako sľuboval, jeho vládu poznamenali vlny, v ktorých sa striedavo nechal ovplyvňovať radikálmi a starými konzervatívcami, aby nakoniec skončil v osídlach skorumpovanej Rodiny. Druhé funkčné obdobie, do ktorého Jeľcin nastúpil v roku 1996 s čerstvým infarktom, už bolo dožívaním. Rusi mu však aj tentoraz dali prednosť - pred komunistom.

Dokázal aspoň jedno i keď štátu pretiekli cez prsty miliardy do vreciek najrôznejších prešibancov, i keď viedol vojnu v Čečensku s jasnými prvkami genocídy, i keď Rusko stíhala ekonomická kríza, krajina sa nevrátila k pôvodnej červenej totalite. Rusko v podstate vyznáva trhovú ekonomiku a slobodu prejavu a napokon možno skonštatovať, že skutočne nastúpilo na cestu, ktorú Rusom Jeľcin sľuboval.

BAŠA JAVŮRKOVÁ

Hlavné správy

Spoplatnený obsahČo sa to stalo s časom? Náramkové hodinky miznú z rúk

Bol to vynález desaťročia. Nebyť náramkových hodiniek, niektoré strategické bitky by možno dopadli inak. Dnes prehrávajú samotné náramkové hodinky.

Spoplatnený obsahMala byť ombudsmanka aj na pochode za rodinu?

Bubon, koláž Krista a zástava, celý výjav pripomínal akúsi civilnú procesiu.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní