Leningradská blokáda

Vydané 6. 9. 2001 o 0:00

Ubránime mesto Lenina – hlása propagandistický dobový plagát počas blokády Leningradu. FOTO – ARCHÍV



Mesto pri ústí Nevy do Fínskeho zálivu postavil Peter Veľký ako symbolické ruské okno na Západ. O mnoho rokov neskôr sa Leningrad (už pomenovaný po vodcovi boľševickej revolúcie) stal dejiskom nebývalej drámy. Adolf Hitler nariadil druhé najdôležitejšie ruské mesto, klenotnicu umeleckých skvostov, ale aj sídlo zbrojného priemyslu – zničiť. Pred 60 rokmi, 8. septembra 1941, nemecká armáda Leningrad obkľúčila. Blokáda trvala 872 dní – až do januára 1944. Na následky hladu, chorôb a vyčerpania zomrelo najmenej 600-tisíc ľudí, ale podľa niektorých odhadov bolo obetí – civilistov i vojakov – dohromady až 1,7 milióna.

Od útoku Nemecka na ZSSR neuplynuli ani tri mesiace. Bleskový postup Hitlerovej armády bol šokujúci. Ukrajinou a Bieloruskom prešla ako nôž maslom. Za sebou zanechávala spálenú zem. Nálety na Leningradskú oblasť sa začali zároveň so začiatkom vojny. V septembri bol Leningrad obkľúčený zo všetkých strán – s výnimkou Ladožského jazera, nad ktorým však hliadkovali nemecké stíhačky. Leningrad mal v tom čase 3,2 milióna obyvateľov.

Najkrušnejšia bola prvá zima. Potravinové zásoby sa prudko zmenšovali. Mesto navyše postihli kruté mrazy – teplota klesla až na mínus 40 stupňov Celzia. Prídel jedinej pravidelne rozdeľovanej potraviny, chleba, na dennú dávku 125 gramov. V tú zimu zomrelo vraj takmer milión ľudí. Mráz mal však jednu svetlú stránku – na zamrznutom Ladožskom jazere vznikla „Cesta slobody“. Desiatkam tisíc ľudí sa podarilo z mesta utiecť. A z vnútrozemia na nákladných autách dorazila aspoň najnutnejšia pomoc hladujúcemu mestu.

Nezlomnosť Leningradčanov sa stala predmetom legiend. Mesto sa snažilo žiť podľa možnosti „normálne“. Poklady Petrodvorca, bývalého cárskeho paláca, ukryli v pivniciach Ermitáže a Isakovského chrámu. Niektoré podniky fungovali ďalej, študenti chodili do škôl a skladali skúšky. Leningradský filharmonický orchester uviedol premiéru 7. leningradskej symfónie D. Šostakoviča.

Existuje však aj temná stránka blokádneho života. Jedna z pamätníčok – pani Lia Naumovna – pred blokádou študentka histórie, spomína na ľudí, čo priamo na ulici padali ako muchy od hladu a zimy. Na plačúce dieťa pri mŕtvej matke ležiacej na chodníku. „V dedinke Levašovo (na predmestí Leningradu) býval sklad, v ktorom sme mali v lete tanečné zábavy. V tú zimu tu bola márnica. Ľudia jednoducho privliekli svojich mŕtvych blízkych a nechali ich tam. A čo bolo najhoršie – niekedy sa tam našli telá s odrezanými časťami. Líca alebo stehná… ľudia vyrezávali ľudské mäso a predávali ho na trhu, alebo sa ním živili.“

Zrejme nikdy nebude možné s určitosťou zistiť počet obetí blokády. Neexistujú nijaké záznamy napríklad o počte utečencov zo širšej oblasti Leningradu a Pobaltia, ktorí vlastne „uviazli“ v cudzom meste (očakávalo sa totiž, že nepriateľ zaútočí zo severu). Ťažko tiež určiť, koľko ľudí – a boli ich nepochybne tisíce – zomrelo na následky útrap a hladu po úteku a evakuácii kdesi na Urale.

Denník Izvestija publikoval v roku 1994 historickú štúdiu, ktorá ukázala úplný nezáujem vedenia štátu o civilistov. Uznesenie vojenskej rady severného frontu z roku 1941 napríklad nariadilo evakuovať v prvom rade priemyselné zariadenia, surovinové zdroje aj obilie – až potom obyvateľov. Ale len „robotníkov, inžinierov a úradníkov premiestňovaných podnikov, mládež spôsobilú vojenskej služby a straníkov“. Teda nijaké „ženy, deti a starí ľudia najprv“…

V roku 1990 Leningradčanom časy pripomenuli prežité príkoria znovu – keď tu bol nakrátko zavedený prídelový systém základných potravín. Ekonomická situácia Gorbačovovho Sovietskeho zväzu sa skomplikovala. Potravinová pomoc prišla z Nemecka.

„Prežila som blokádu a nikdy som si nemyslela, že tak ešte niekedy budeme žiť,“ spomínala 79-ročná Marija Tichomirovová. „Teraz nám pomáhajú tí, ktorých sme porazili,“ dodala s trpkosťou.

BAŠA JAVŮRKOVÁ

Hlavné správy

Spoplatnený obsahO župu, ktorá sa rozprestiera od Moravy po Maďarsko, má záujem len šesť kandidátov

Trnavskému kraju robia dobré meno kúpele, víno, ale aj golfové ihriská.

Spoplatnený obsahSvätá vojna v českej politike. Ako Okamura bojuje o voličov

Má japonský pôvod, tak predsa nemôže byť rasista.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní