Centre Georges Pompidou

Vydané 1. 2. 2002 o 0:00 Autor: ĽUDO PETRÁNSKY

FOTO - ARCHÍV



V posledný januárový deň roku 1977 architekti Renzo Piano a Richard Rogers uviedli do života Národné stredisko umenia a kultúry Georgesa Pompidoua známejšie pod názvom Centre Georges Pompidou, či úplne ľudovo - Beaubourg. Verejnosť zareagovala na jeho futuristický vzhľad rovnako, ako kedysi na Eiffelovu vežu: odmietavo. Pestrofarebné trúbky a tunely ukrývajúce výťahy na fasáde budovy pripomínali ropnú rafinériu, a nie dôstojný stánok pre skvosty umenia 20. storočia. Architektonické vízie však boli silnejšie ako prvé kritiky. A postupne sa i verejná mienka začala prikláňať na ich stranu. Industriálna fasáda sa stala jednou z hlavných atrakcií Paríža.

V Beaubourgu sú filmové sály, galérie pre deti, populárna knižnica, kaviareň, reštaurácie a priestory pre premenlivé výstavy. Najznámejšie je 4. a 5. poschodie, kde je Národné múzeum moderného umenia. So 14-tisíc štvorcovými metrami je Beaubourg po newyorskom Múzeu moderného umenia najväčšou svetovou galériou venovanou modernému umeniu.

Vzrastajúca sláva však paradoxne priniesla Beaubourgu problémy. Očakávaná návštevnosť 5-tisíc ľudí denne bola prekročená päťnásobne a poddimenzovaná stavba sa začala opotrebúvať. Október 1997 bol dátumom začiatku jej celkovej renovácie, ktorá stála vyše pol miliardy frankov.

Začiatok výstavného programu po rekonštrukcii (január 2000) bol prirodzene venovaný Renzovi Pianovi. „Ľudia, miesta, programy sú rozdielne. Nevidím dôvod, prečo by taká mala byť aj architektúra,“ znie leitmotív Pianovho tvorivého kréda, s ktorým vždy pristupoval k svojim projektom. Svoju architektúru vždy prispôsobuje geniu loci - duchu miesta, pričom spája jej pôsobenie s miestnym prostredím. „Hovoria mi, že som predstaviteľ hi-tech, ale použitie špičkovej technológie nemusí nutne vplývať na výraz danej stavby. Pompidou bola výnimka. Vtedy sme boli mladí a chceli sme provokovať produkciu sedemdesiatych rokov. Ale naša provokácia nebola samoúčelná. Verili sme, že sme ponúkli novú víziu a konštrukciu spoľahlivej prevádzky.“

„Je fakt, že ani my sme nečakali toľko divákov, ale môžete mi veriť, že ma to aj celkom teší. Dvadsaťpäťtisíc ľudí denne, kto by to čakal? Navyše, viedol som rekonštrukciu, a tak som sa mohol poučiť z niektorých predchádzajúcich chybných krokov. Žiaľ, Richard Rogers celkom nesúhlasil s mojím projektom obnovy, a preto sme sa rozišli,“ vysvetlil Piano vernisážovú neúčasť britského architekta, s ktorým sa v polovici 70. rokov postavil proti takmer celému svetu. „Minimálne jeden človek nám dôveroval. Bol to francúzsky dizajnér Jean Prouvé, ktorý stál na čele poroty a presadil svoj názor. Doteraz si pamätám, ako mi povedal: ‘Ak si zachováte svoj štýl, nebude Beaubourg jediným vaším úspechom.‘ Počúvol som ho a myslím si, že som urobil dobre. Mať svoj štýl totiž znamená rozhodovať o architektúre.“

K farebnosti vonkajšej fasády prispel aj významný francúzsky maliar Jean Dewasne, ktorý mal za manželku slovenskú umelkyňu Mythiu Kolesárovú. Keď Piano vystavoval svoj model Beaubourgu, zvonka bol celý šedivý. Dewasnovi sa to nepozdávalo a talianskemu architektovi navrhol svoj koncept farieb. Žlté, modré a červené rúry - to je Dewasne.

Beaubourg sa stal významnou zastávkou turistických bedekrov. Je dokonca navštevovanejší než eiffelovka. Kto pri ňom nebol, videl len polovicu Paríža. Akoby povedal Émile Zola, je priamo v jeho bruchu. Vedľa neho je slávna Stravinského fontána s divotvornými mobilnými plastikami manželov Jeana Tinguelyho a Niki de Saint-Phalleovej. A okolo nej kaukliari, žongléri, divadelníci, muzikanti, predavači suvenírov, prostitútky, kaviarne a veľa ľudí. Pri Beaubourgu to žije.

Kde inde, ak nie v tomto vizionárskom chráme mal ukončiť svoju štyridsaťročnú kariéru národný poklad Francúzska - Yves Saint-Laurent? „Voľba naň padla spontánne,“ povedal Saint-Laurent na svojej rozlúčkovej tlačovej konferencii. „Chcel som sa rozlúčiť vo veľkom štýle. Nebolo nad čím rozmýšľať. Beaubourg mi ponúkol kulisy a ja zase svoje modely. Hovorím adieu, ale Beaubourg žije ďalej!“

Hlavné správy

Spoplatnený obsahNa náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

Spoplatnený obsahDanko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.

Srebrenica stále pripomína, že Európa nemusí byť imúnna

Mladič sa pred spravodlivosťou nakoniec neschoval.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní