Nezastávala oficiálny úrad a predsa sa stala politickým vodcom. Narodila sa v chudobe a zomrela ako jedna z najbohatších žien Južnej Ameriky. Pre jedných bola šľapkou, pre iných sväticou. Pre tých prvých zomrela Eva Perónová pred 50 rokmi. Pre druhých bude žiť večne. Ako každá legenda.
Evita (zdrobnenina Evy) Duarteová nemala najlepšie vyhliadky do života. Bola nemanželským dieťaťom, narodila sa v malej dedinke neďaleko Buenos Aires, vyrástla v žalostných pomeroch. Bola bez peňazí a bez vzdelania. Jediné, čo dostala do vienka, bola ctižiadostivosť.
Za svojím snom odišla do Buenos Aires, keď mala 15 rokov. Chcela byť, ako to bolo vtedy v móde, herečkou. Úspech jej nepriniesli ani divadelné dosky, ani filmové plátno. Viac šťastia mala so svojimi vplyvnými milencami.
S ministrom práce Juanom Perónom sa zoznámila na jednej dobročinnej akcii. Mala 24 rokov, bola odfarbená na blond a už z nej bola hviezda, hoci rozhlasová. Zacítila svoju šancu. Cez éter začala vášnivo obhajovať Perónov politický program - sociálnu spravodlivosť a nezávislé silné hospodárstvo. „Fanaticky som sa upísala Perónovým ideálom. Bez fanatizmu by to nešlo,“ spomínala neskôr. Nakazila ním milióny jednoduchých Argentínčanov. Nerozmýšľali o Perónovej politike, išli za hlasom svojho idolu, ktorý bol jedným z nich.
Skutočná Evitina moc sa ukázala 17. októbra 1945. Dvanásť dní pred tým, pri vojenskom puči zatkli Juana Peróna, vtedy už ministra vojny, viceprezidenta a vychádzajúcu politickú hviezdu. Deportovali ho na ostrov Martin García. Evita zorganizovala dovtedy nevídaný protestný pochod. Prišlo 200-tisíc ľudí. Zo strachu pred občianskou vojnou pučisti Peróna prepustili. Cez noc sa z neho stal mučeník a miláčik davu. O pár dní neskôr sa Perón s Evitou oženil a za šesť mesiacov sa stal argentínskym prezidentom.
Ako prvá dáma získala Eva Perónová značný politický vplyv. V roku 1947 presadila pre argentínske ženy volebné právo. Ak sa však pre milióny Argentínčanov stala sväticou, tak vďaka tomu, čo pre nich urobila jej vlastná nadácia. Po celej krajine stavala nemocnice, školy a starobince. Jej popularita závratne rástla, rovnako ako nespokojnosť opozície.
Bezdetný prezidentský pár mal síce sociálne cítenie, inak však zľutovanie nepoznal. Najvyššie funkcie obsadzovali svojimi vernými prisluhovačmi, politických oponentov prenechali tajnej polícii, potlačovali slobodu tlače.
Bezprecedentná politická kariéra Evy Perónovej sa skončila v roku 1951. Jej manžel kandidoval druhýkrát za prezidenta a s ním do tandemu sa mala o priazeň voličov uchádzať aj Evita - ako viceprezidentka. Evita však bola pre mnohých príliš aktívnou First Lady. Bola energická, úspešná a na prezidenta mala nebezpečný vplyv. Vždy získala, čo chcela a bez zábran predvádzala svoje bohatstvo, ktorého pôvod nikto nepoznal. Ale hlavne - bola žena. Na to nebola Argentína zvyknutá.
Na nátlak armády napokon Evita stiahla svoju kandidatúru a v rozhlasovom vysielaní oznámila, že sa vzdáva pocty, „ktorú jej vyjadril pracujúci ľud“. Krátko nato sa dozvedela, že umiera - na rakovinu. Mala len 32 rokov. Poslednýkrát ju verejnosť videla zavesenú do svojho manžela, keď druhý raz skladal prezidentský sľub.
Dvadsiateho šiesteho júla 1952 sa v Argentíne rozšírila oficiálna správa z úradu informácií: „Je našou smutnou úlohou oznámiť argentínskemu ľudu, že Eva Perónová, duševný vodca nášho národa, zomrela o 20.25 hod.“
Zdesenie vyhnalo do ulíc tisíce jej obdivovateľov. Na verejnosti bolo nárek počuť niekoľko dní, ale našli sa aj domácnosti, kde sa v tichosti otváralo šampanské. Eva Perónová vzbudzovala v ľuďoch nekonečný obdiv, ale aj hlbokú nenávisť.
Inšpiráciou zostala aj po smrti - pre spisovateľov, historikov, novinárov. Dramatik Tim Rice a hudobný skladateľ Andrew Lloyd Weber o nej natočili svetoznámy muzikál. „Jediný politický odkaz, ktorý sme chceli vysloviť, znie: každá krajnosť je nebezpečná, no najmä tá, ktorú stelesňuje príťažlivá osobnosť. A Eva Perónová takou osobnosťou bola.“
