Márquez Gabriel

Vydané 6. 3. 2003 o 0:00 Autor: ĽUDO PETRÁNSKY

FOTO - HELMUT NEWTON

„Čím nevšímavejší boli ľudia, tým nenásytnejšie bolo zabudnutie, ktoré krok za krokom pohlcovalo naše spomienky,“ píše kolumbijský spisovateľ Gabriel García Márquez vo svojom najslávnejšom románe Sto rokov samoty. Jednou z hlavných tém jeho diela z roku 1967 je plynutie času - skutočnosť existuje, iba ak je zachytená v spomienkach. Laureát Nobelovej ceny za literatúru nedávno popísal „skutočnosť“ svojho života. Prvý diel pamätí má názov Vivir para contarla - Žiť, aby som mohol rozprávať. „Nebilancujem, spomínam,“ tvrdí Márquez, ktorý má dnes 75 rokov.

Vivir para contarla sa začína v roku 1950, keď autorova matka Luisa Santiaga Márquez Iguarán prichádza za svojím synom Gabrielom do mesta Baranquilla. Obidvaja potom cestujú loďou do Gabrielovho rodiska Aracatacy. Na palube stretávajú príbuzného, ktorý popísal budúcnosť vtedy dvadsaťdvaročného novinára a začínajúceho spisovateľa: „Dobrý spisovateľ môže zarobiť veľa peňazí, najmä keď si bude dobre rozumieť s vládou.“ Celkom sa trafil.

Keď v roku 1985 vyšiel Márquezov román Láska za čias cholery, popisujúci vzťah dvoch starých ľudí, recenzenti upozorňovali, že príbeh je inšpirovaný zoznámením spisovateľovho otca a matky. Tí napriek nevôli rodičov nakoniec presadili svoju lásku a ako prvý z ôsmich detí sa im narodil syn Gabriel.

Gabo, ako ho nazývali jeho najbližší, strávil prvých osem rokov života u svojich prarodičov z matkinej strany v Aracatace. „Mám pocit, že celé moje písanie je o zážitkoch z čias, ktoré som strávil so svojimi prarodičmi,“ napísal neskôr spisovateľ. Pre francúzsky The Paris Review zase v roku 1981 povedal: „Zistil som, že život sám o sebe je tou najlepšou inšpiráciou.“

V marci 2000 vyšiel Márquezov článok v The New York Times o kubánskom chlapcovi Eliánovi, s ktorým matka a babička utiekli z „Ostrova slobody“ na Floridu. Textom s názvom Zachránený na mori stroskotal na zemi nenechal nikoho na pochybách, na ktorej strane stojí tento priateľ Fidela Castra.

Napriek tomu, že sa ani Castro, ani Márquez vzájomnými sympatiami netaja, kolumbijský spisovateľ nikdy neklesol tak hlboko ako napríklad jeho sovietsky kolega Maxim Gorkij, ktorý po svojom návrate do Sovietskeho zväzu ospevoval napríklad dokončenie gigantického Belomorkanálu, kde zomrelo vyše stotisíc Stalinových väzňov.

Márquez naopak publikoval zďaleka neoslavný článok o kubánskom vplyve v Afrike. V roku 1998 zase odmietol napísať o návšteve pápeža na Kube - možno aj preto, že sa s pápežom nepohodol - hoci to Castrovi sľúbil.

Dobré vzťahy spisovateľa a kubánskeho diktátora však pokračovali. Na otázku prečo sa nikdy nedištancoval od kubánskeho režimu, odpovedal: „Pretože som mal vždy lepšie a presnejšie informácie a takú politickú vyspelosť, ktorá mi dovoľovala vyrovnanejšie, trpezlivejšie a humánnejšie chápanie skutočnosti.“

Rovnako odmieta aj názory svojich priateľov a známych, že je fascinovaný mocou a rád sa vyskytuje v blízkosti politicky vplyvných osobností tohto sveta. „Nie je to tak. Nemôžem za to, že naopak mocní sú fascinovaní mnou.“

„Utópia života, kde nikto už nikdy nebude schopný rozhodnúť za iných ako budú umierať, kde láska bude pravda a šťastie možné a kde národy odsúdené na sto rokov samoty dostanú raz a navždy druhú šancu na Zemi,“ znie jeho posledná veta z nobelovskej prednášky, ktorú nazval Samota Latinskej Ameriky.

Literárni teoretici ho zaraďujú k zakladateľom magického realizmu, ale Márquez odpovedá: „Samota smútku nemôže byť magická.“

V 80. a 90. rokoch žil García Márquez striedavo v Mexicu City a Bogote, písal novinové stĺpčeky, poviedky a ďalšie romány. Väčšinou vstáva o piatej, číta si do siedmej, píše do pol tretej, keď obeduje. Popoludnie a večer väčšinou trávi s rodinou - s manželkou Mercedes, s ktorou má dvoch synov a od nich plno vnúčat.

Pred desiatimi rokmi mu odstránili zhubný nádor pľúc, v roku 1999 diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín, na ktorý sa lieči na klinike v Los Angeles.

V priebehu písania memoárov zomrela spisovateľovi matka a dvaja bratia. Raz povedal: „Nemám strach zo smrti - iba som na ňu nahnevaný. Problém smrti spočíva v tom, že je večná.“

Hlavné správy

Bývalého poslanca parlamentu Gauliedera našli mŕtveho

Príčiny smrti vyšetruje polícia. Pracuje s verziou, že by mohlo ísť o samovraždu.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní