Kutuzov Michail Illarionovič

Vydané 29. 4. 2003 o 0:00 Autor: PETER MORVAY

FOTO – ARCHÍV

Ruský poľný maršal Kutuzov zostal podobne ako jeho anglický kolega Wellington, víťaz bitky pri Waterloo, vždy v tieni svojho hlavného protivníka Napoleona Bonaparta. Iné je, že všeobecne uznávaného vojenského génia Napoleona vôbec nie neprávom zdolali práve títo nudnejší, možno o čosi menej talentovaní, avšak rovnako húževnatí vojenskí „pracanti“. Veľký ruský vojvodca Michail Illarionovič Kutuzov zomrel pred 190 rokmi – 28. apríla 1813.

Kutuzov sa narodil v roku 1745. Väčšinu svojho života strávil ako vojak.

Jedným z hlavných protivníkov Ruska bola po stáročia Osmanská ríša. V 18. storočí už moc sultánov upadala, zostávala však hlavnou prekážkou ruskej rozpínavosti smerom na Balkán a Kaukaz. Kutuzov bojoval proti Turkom od roku 1770, viackrát sa vyznamenal a postupoval po vojenskom rebríčku až do roku 1802, keď odišiel do zaslúženého dôchodku. Zdalo sa, že jeho vojenská kariéra sa skončila.

Rusko sa však čoraz väčšmi zaplietalo do vojen proti Napoleonovi a na tú dobu už starca Kutuzova opäť povolali do služby.

Cár ho v roku 1805 vymenoval za veliteľa armády, ktorú poslal na pomoc Rakúšanom. Ruské jednotky však dorazili až po porážke hlavnej rakúskej armády a Kutuzovovi nezostávalo nič iné, než za nepretržitých bojov ustúpiť na severnú Moravu a tam čakať na posily zo všetkých strán.

Na bojisku bol rakúsky cisár aj ruský cár. Kutuzov preto armáde velil iba formálne. Napriek jeho radám sa dala spojená rusko-rakúska armáda vyprovokovať na novú bitku. Jej výsledkom bolo jedno z najväčších Napoleonových víťazstiev v „bitke troch cisárov“ pri moravskom Slavkove.

Ako to už býva, obvinil cár z porážky nevinného Kutuzova, odvolal ho z funkcie vrchného veliteľa a za trest ho vymenoval guvernérom kyjevskej oblasti. V roku 1811 však Kutuzov opäť stál na čele armády operujúcej proti Turkom. Pod jeho vedením ruské vojská niekoľkokrát zvíťazili, obsadili rumunské kniežactvá a časť dnešného Bulharska.

Turkov pred skazou zachránil Napoleon, keď vtiahol do Ruska s takmer 600-tisícovou armádou. Na výprave sa dobrovoľne zúčastnili aj početné oddiely Poliakov, dúfajúcich v obnovenie Poľska, a nedobrovoľne mnohotisícové jednotky z iných porazených, formálne „spojeneckých“ krajín, ako bolo Prusko či Rakúsko.

Počtom ani nie polovičná ruská armáda pred Napoleonom múdro ustupovala a uplatňovala taktiku spálenej zeme. Za chrbtom útočníkov sa rozpútala partizánska vojna.

Cár chcel rýchle úspechy, a tak na čelo armády znovu vymenoval Kutuzova. Ten však súhlasil s taktikou svojich predchodcov. Pochopil, že Napoleon vyhráva vojenské ťaženia, keď prinúti protivníka nasadiť armádu do rozhodujúcej bitky, v ktorej mu ju zničí. Vedel, že najdôležitejšie je zachovať armádu dovtedy, kým budú Francúzi oslabení, hoci aj za cenu, že protivníkovi vydá Moskvu.

Na nátlak cára však musel ústup zastaviť. Hlavné sily oboch armád sa 7. septembra 1812 stretli v bitke pri Borodine, kde sa Rusom podarilo vybudovať mohutné obranné opevnenia. Na ruskej strane sa bitky zúčastnilo 120-tisíc mužov, na francúzskej o 15-tisíc viac. Po celodennom nesmierne krvavom boji ruská armáda podvečer nezlomená ustúpila.

Napoleon pri Borodine vyhral bitku, prehral však vojnu. Jeho vojská síce ovládli bojisko, utrpeli však väčšie straty ako Rusi a na rozdiel od nich ich nemali ako nahradiť. Taktika rozhodujúcej bitky Napoleonovi v Rusku nevyšla, cár jeho mierové návrhy ignoroval. Obsadil síce Moskvu, tá však z dodnes nevyjasnených príčin vyhorela a bola mu na nič. Napriek blížiacej sa krutej zime nezostávalo Francúzom nič iné, ako sa vydať na cestu späť.

Napoleon sa usiloval svoje vojsko vyviesť z Ruska inou trasou, než akou prišiel. Nezničená ruská armáda však prinútila Francúzov vracať sa cez staré vypálené a vyjedené oblasti a spolu s partizánmi ich pripravila o všetky možnosti zásobovania.

Napoleonova Veľká armáda, postrach vtedajšej Európy, sa rýchlo premenila na húfy ľudí tackajúcich sa smerom na západ, ktorým už išlo iba o vlastné prežitie. Disciplína Napoleonovej gardy a schopnosti veliteľa síce umožnili časti armády uniknúť z ruského obkľúčenia na rieke Berezina, do spriateleného Poľska sa však i tak vrátilo najviac 30-tisíc vojakov v bojaschopných jednotkách a približne rovnaký počet v malých skupinkách či po jednom.

Rozhodujúcej Napoleonovej porážky v niekoľkodňovej bitke národov pri Lipsku v októbri 1813 sa však starý vojak Kutuzov už nedožil. Zomrel v Poľsku – 28. apríla 1813.

Hlavné správy

Peter Sagan: Superstar made in Slovakia

Začínal na sestrinom bicykli, dnes zarába šesť miliónov ročne.

Minúta po minúte: Choďte a voľte, vyzval nemecký prezident

Schulz už odovzdal hlas, Merkelová pôjde k urnám poobede.

Spoplatnený obsahSchulz sa zachraňoval sľubmi dôchodcom aj mladým

Starých ľudí a mladých rodín odkázaných na pomoc bude len pribúdať.

  • 24h
  • 3dni
  • 7dní